PANDORA

“Nó, tak tu máme posledné Koleso,” – povie mama a pokýva preloženou nohou v známom rituálnom pohybe, ktorý u nej znamenal nudu alebo neistotu, hoci navonok mal spodobovať bezstarostnosť. Pritiahla si ku krku svoj modrý župan a opatrne na mňa hodila pohľad. Či som dobre oblečený (aby som nenachladol), dobre naladený (aby bola pohoda), či som sýty, či smäd nemám. Bola to dobrá mama.
“Ktovie, kde je koniec kolies?” – múdro som sa vytiahol pred svojou samou prvou čitateľkou, vlastne autorkou autora, ako som zvykol vravieť na krste svojich knižiek. Mama na tieto “knižné párty” upiekla vždy skvelé škvarkové pagáče, tie mali vždy najväčší úspech. Ostatné okolo týchto vypätých narcistických happeningov aj tak stálo vždy za hovno. Zostávali po nich síce “útle knižky”, ktoré si všimol znudený redaktorko v Paštikárni iba preto, že sa mu zdalo dosť bizarné a tým aj “bulvárne” v dnešnej dobe sa venovať takej neskutočne nenáležitej činnosti, akou je vydávanie pôvodných rukopisov.
“Hm,…” – zobrala to mama vážne a zamyslela sa.
Preto som ju mal rád. Vtedy som si to neuvedomoval, ale mal som ju rád aj preto, lebo vždy brala vážne takmer všetky sprostosti, ktoré som natáral v oslnivom presvedčení, že mám nesmierny zmysel pre detail, nadhľad, humor. To, že skutočnosť je celkom o inom, to som pochopil až vtedy, keď ju ku koncu svojho života konečne vybrali do súťaže Koleso šťastia. Tu zabodovala, dostala sa až do finále, hoci neuhádla to posledné slovo, odniesla si celkom slušné výhry. Mne vybrala horský bicykel a neviemkoľko balení Čierneho princa.

Koleso šťastia sa vysielalo na štátotvornej televízii (ktorá to statočne ponúkala niekoľko rokov ako svoju najlepšiu akcizíciu a už ani Pánboh nevie, ktorý bol vtedy riaditeľ pri moci – a prečo, to nevie ani Svetlonos) a čosi kamsi sa rozhodlo, že sa z vysielania stiahne. (To sme ešte vtedy nevedeli, že nastupuje čosi, čo ochromí náš ešte pomerne čistý národ virtuálnou realitou, ktorá ako plazivá revolúcia začne morovo požierať duchovný svet sLovákov v ostatnom genocídnom ťažení: reality show.) Na rozlúčku s týmto projektom sa teda rozhodli odvysielať časť, ktorej finančné výhry budú venované detským domovom. Išlo to v priamom prenose a do súťaže si pozvali tri osobnosti, troch spevákov show biznisu. Keď ich predstavili, okamžite vo mne naštartovalo singnalizačné zariadenie, upozorňujúce na to, že tu nepôjde len o obyčajnú zábavu… Kombinácia týchto troch nemenovaných spevákov dávala tušiť (najmä keď som na chvíľu zazrel rozveselené oči jedného z nich), že to, čo sa bude diať, bude stáť za to…

“Škoda tohto Kolesa,” – vzdychla si mama a prestala kývať nohou, pretože show sa začala. Veselí speváci to riadne roztočili a body na ich kontách sa utešene množili. Bonmot striedal bonmot a profesionálny moderátor mal čo robiť, aby stihol so súťažiacimi udržať krok. Posledné Koleso šťastia sa rozkrúcalo o dušu spasenú a neisté a nežiariace očká detí z detských domovov sledovali počínanie troch showmanov. Detičky z domovov už totiž poznali spôsob prílevu finančných tokov na kontá, ktoré im za to mali robiť život veselším a znesiteľnejším… Treba na tomto mieste zdôrazniť, že Koleso šťastia malo v tom čase najvyššiu sledovanosť, pretože ho ešte neohrozovali duchaplné a britké zábavné programy súkromných televízií. K televíznym obrazovkám si v čase vysielania Kolesa sadalo rádovo niekoľko stotisíc divákov.

“Títo traja sa mi nezdajú. Uvidíš, že určite niečo vyčudia”, – uviedol som svoje pochybnosti.
“Veď to hrajú celkom dobre.” – povedala a odpila si z kávy. Vychutnávala si to. Svojich pár minút slávy si už pred národom ako finalistka užila, tak teraz mohla z nadhľadu svojej obývačky sledovať dianie v tom poslednom, lepšie rečené “ostatnom” Kolese šťastia.

“Počúvaj, mamo, mne sa to zdá, že vo finále tí magori niečo vyparatia,” – stále mi nedal pokoj akýsi vizionársky tušák. Všetci traja hráči totiž určite mali čosi spoločné. Buď akúsi črtu, akýsi spoločný názor… Zatiaľ som neprišiel na to, čo to je, ale vedel som, že sa to už čoskoro dozvieme. A nielen my, ale celý náš hravý národ. Národ dobrosrdečný, pohostinný a veselý. No ale práve takáto genetická výbava ho v súčasnom vlčom svete odsúva na perifériu záujmu sveta, ktorý musí byť progresívny, drsný a egoistický, ak chce prežiť. (Nádherná veta: Svet musí byť egoistický, ak chce prežiť. To musím poslať do nejakej literárnej súťaže…)
“ Synáčik, daj si na nohy tie hrubé ponožky, je tu zima, nachladneš…,” – vyčítavo pozrela na mňa a ja som si v tej chvíli uvedomil, že pre ňu budem stále jej syn, hoci by som nosil polmetrovú šedivú bradu, alebo hiphoperský štítok nabok, či nebodaj oblek biznismena. Stále budem mať iba toľko rokov a rozumu koľko ona bude chcieť a tak to bude správne, kým budeme my dvaja dýchať rovnaký vzduch. Môj otec sa už na nás dvoch díval zhora, kam ho poslal jeho tretí infarkt, jeho, veriaceho & komunistu. Po prvýkrát sa mu roztrhlo srdce, keď ku nám vtrhli tanky “spriatelených armád” v roku 1968. Určite nás pôvodne nechcel raz po všetkých nasledujúcich udalostiach nechať takto samotných sledovať posledné Koleso šťastia, ale keď už k tomu prišlo, isto mal dobrú zábavu sledovať “okom Veľkého brata” zhora náš mikrosvet, ktorého autorom bol vlastne on sám. My dolu sme sa ešte pokúšali zachraňovať posledné zvyšky rodinného striebra alpakou rituálčekov, čeknutých z reality, ktorú ponúka naša čoraz skvelejšia a demokratickejšia spoločnosť. Je tu veľa zlého. Možno sa raz Slovensko zmení na Zlovensko. Nie, nie, to sa nikdy nesmie stať a ani sa nestane: Možno by stačilo, keby sme sa per partes vydali na cestu s touto destináciou:

Finále je tu. Traja veselí chlapíci už nahrali slušné sumy, ktoré (ako vyhlásili…) určite poputujú k detičkám z domovov. Tešili sa, keď sa ohlásilo finálové kolo Kolesa. Kolo kolo mlynské sa tu už nekrútilo, poslednou tajničkou vo finále bolo slovo, v ktorom mal každý súťažiaci možnosť tipnút jednu spoluhlásku a na základe úspešnosti potom uhádnuť celé slovo. A už ide prvý:
“Spoluhlásku? No ja by som tam tam dal hoci… písmeno Té!”
Cink! Nas televíznych obrazovkách mnohostotisíc domácnostiach Slovenska sa rozsvietlo do podvečerného šera toto písmeno z konca abecedy. A už je rad na druhom súťažiacom. Ten dlho nerozmýšľa a vraví:
“Tak ja by som tam dal, čojaviem, hoci Há…”
Cink. A je to tu. Môj tušák začal dostávať celkom konkrétny zmysel. Na televíznej obrazovke svietia už dve spoluhlásky. T a H. Pri pohľade na potmehúdsky sa usmievajúceho sa tretieho súťažiaceho už nebolo o čom. Vravím mame:
“Stav, sa, že ten posledný povie písmeno C!”
Mama na mňa pozrie, chvíľu uvažuje:
“Ako to môžeš vedieť? Veď je to priamy prenos…”
Moderátor oslovovuje posledného (ostatného) súťažiaceho:
“Nech sa páči, čakáme na posledný tip…”
Tretí súťažiaci sa zahľadí na vysvietené políčka a ledabolo,
s kamenným výrazom rečie:
“Tipujem písmeno Cé.”
Cink! V tej chvíli na celom Slovensku na státisícoch televíznych prijímačov niekoľko sekúnd svieti z obrazoviek jasne zohratá trojica písmen: T H C…
Mama na mňa chvíľu neveriaco hľadela. Ja som pokojne civel na obrazovku, ale nevnímal som už poriadne, ako to celé skončilo. Na chvíľu som bol v očiach svojej mamy naozaj vizionárom, veštcom. Iba na malú chvíľu. Celkom krátku chvíľu…

…Keď sme sa potom so Sofiou vracali domov, nezabudnem nikdy na jediné červené svetielko, ktoré blikalo na odkazovači s informáciou z nemocnice. Lekári mi vrátili jej prsteň náušnice a rukopis v zelenom zošite, ktorému som dal názov „Spriadanie myšlienok“……………

Poslednou knihou, ktorú moja mama (- dlhé roky vedúca kníhkupectva – ) vo svojom živote čítala, bola brožúra amerického autora o liečivých účinkoch THC pri niektorých chorobách…

(c) anton a. pižurný
Z pripravovaného rukopisu „Pán Čas“.
Foto: Tomáš Mlynárik, Kalvária Banská Štiavnica