Založ si blog

P o z o s t a l o s ť

BA

BA

Old Poisons & Zalatája krov – (v „poprevratovom dodatku“) …
Štefanovi Moravčíkovi (len – ak o tom nepovie – Valérovi Mikulovi) …

Skice textov tejto ešte na spoločenskú objednávku rozpísanej „básnickej“ soc. do-bierky začali „vznikať“ v období moskovsky vodkovito tuhej československej oplotenej ŠtB „ne-normalizácie“ niekedy medzi rokmi 1976 – 1983 ako výraz urputnej nekolektívnej snahy ich vtedajšieho nikým a ničím (ani verejnou straníckou schôdzou nepoučiteľného a ani cenzúrou neodraditeľného) „autora“ o zosúladenie takých nezosúladiteľných okolností a „TRH-MRH“ súvislostí „vyvolávajúcich“ ich „vznik“, akými preň tamtoho „času“ boli nevysloviteľné bezvýchodiskové osobné trampoty a socialisticko-realistické desatorá príhovorov, príkazov, odkazov a zákazov najprv ešte len „zaslúžilého“ a potom (aj týmto v mene „pokroku“ fantáziu a mladosť „vštepivo“ škopiacim „plemenčinom“) už i „národného“ umelca a komunistického top-deformátora Vojtecha Mihálika. Prostredníctvom ktorých – ako samojediný – ÚV za trest zhora dosadený ko… hút (s pomocou jeho štipancami a ich prvými plodmi – knižkami „obťažkaného“ a tak legitimovaného kŕdľa o zrne básniacich sliepok, servilne mäkčiacich kapúnov „avantgardy“ a zle dĺžiacich východniarov) – „vychovával“ v mesačnej prílohe Nové slovo mladých (jednostrannej to „liahni“ zbúchanej kýmsi za ÚV KSS po spojeneckej invázii zrušený literárny mesačník Mladá tvorba) nové a nové kľuvajúce sa vlny a smeny „mladých,“ socialisticko sa realizmujúcich veršozobcov a zbierkonoskýň tak, aby ani do konca svojho skutočne nepozemského „básnického života“ a neskutočne nadzemsky ťaživej budovateľskej „existencie“ nedokázali vo svojej básnivej duši „socialisticko-realistických kurviatok“ viac odlíšiť jeho manipulácie od svojich (potalentovaných) autorských predpokladov. A teda rovnako ako ON (padlý anjel „katolíckej moderny“) museli ďalej a ďalšie päťročnice (kolektívne socialisticky kotkodákajúc a nikdy – ani vo sne pritom – jednotlivo individualisticky nezakikiríkajúc) len slúžiť a slúžiť (a v – znášať sa a v – znášať) tentokrát (ku) „svätým, anjelom a bohom“ komunistického – režimu…
Sú to preto texty – ponášajúce sa na každého (a na nikoho) – spomedzi robotnícko-mužických týmto „múzickým“ školiteľom ich autorovi (rovnako ako aj ostatným samopalne rytmizujúcim úderníkom ČSĽA – v NSM – rýmujúcim o traktoristoch, dojičkách, upratovačkách, baníkoch, montéroch a žeriavničkách onoho „času“ budovania a obrany socialistickej „vlasti“) jednohviezdne a päťcípo doporučovaných, triedne uspokojujúcich, socialisticky poangažovaných (vyCastrovaných a doPinochetovaných) alebo do moskviča totality Vietkongom, Angelou Davis či Che Guevarom z rôznych (i protichodných) umeleckých smerov (aj in memoriam) prepriahnutých za-básnkov. A zároveň na každého (a na nikoho) z o to viac prekliatych básnikov, poetov a poetiek, s ktorými sa „autor“ po prvý raz práve tu vystavenej domlátenej „žatvy“ jatóčnych textov za týchto znárodňujúco vražedne, jednotne (do dôchodku) až do zbláznenia pravidelným milicionárskym krokom – na bodák – krvavo a zlato prichádzajúcich i privádzaných sviatkov pracujúceho ľudu – nevyhnutne len a len stretal…

A tak sa pravdepodobne – antimilitaristicky dokolorované všeľudsky zreparované (a v duchu materializmu a dialektiky historického vývoja dodatočne i nakrivo zarámované „originálnymi“ autentickými literárnymi názvami) predsa len ponášajú iba na svojho „autora“ z oných tak beznádejne radostných a vý(c)hodne plánovaných „čias“…
Táto soc. dobierka „básní“ má ambície preto byť – po obdobnej (za svetlý zajtraj-šok i-schematicky) zápasiacej spisbe o socializmus na Slovensku (v 50., 60. a 70. rokoch minulého storočia) len ďalším (seba-kritickým) dôkazom toho, že pre na hlavu päťročnice upozorňovaného kladivom a s jazykom podrezaným kosákom sa socializmus nikdy nekončí. Akože sa ku „svojmu“ (žiaľ aj bez monsterprocesu dokázateľnému „autorovi“) tieto „budovateľské protestsongy“ – hoci sa ponad ne ako i ponad toto „obdobie svojej tvorby“ usiluje preniesť s nebeským kazačkom ekvilibristických kúskov hraničiacou virtuozitou vo „svojich“ ne-dnešných (ni-kdy viac nie všedne angažovaných a tak súčasných „básňach“) – vracajú v podobe kladných záškodníckych zmienok rôznych (od tých „čias“ až podnes čapájevovsky partizán-čiacich) literárnych BarbaRusov vyhlasujúcich tieto na večné časy – a nikdy inak – básne za poéziu. A niekedy sa k nemu vracajú aj formou zákerných re/vizionárskych reedícií, aby uprostred divookého kapitalizmu, aj po výstrele z Eurory a Celebriďnom útoku na Uhorkovú sezónu znovu na 99,99 % potvrdili veľmoc a silu neporaziteľného, pretože nikdy v skutočnosti nejestvujúceho socializmu, (a jeho tieňa – socialistického realizmu). V mene ktorých v týchto frontálnych, nedostatkami zamínovaných „básňach“, ako ich „autor“ (zakaždým s peňaženkou deravejšou ako rešeto) toľkokrát guľomätne hniezdiac Maximálne úspešne a bez vyznamenania sa padol…
A toto červené voodoo je tým viac (marxisticko-engelsovsky, leninsko-stalinovsky a brežnevovsko-husákovsky) bezzbožnejšie, o čo viac sa pri ich čítaní a reštaurovaní aj ich už dávno zlikvidovanému post. soc. zombie „autorovi“ znovu vidí, že ako prerod „poeta doctus“ v „poeta natus“ (a naopak) (ako do alkoholického okna) zachytávajú spolu so vznikom jeho „metrickej kostry“ i vznik jeho obrazného ústrojenstva „v jeho“ stále one-skorenejšom a nesúčasnejšom – vďaka všetkému nad/škrtnutému – takpovediac re-evolučnom „básnickom“ – orgazmizme…

Skrátka jeden tak za „socializmu“ ako i po „za/matovom prevrate“ stratený zatratený, že až potratený „neznámy autor“ (dnes už za nič sa nehanbiaci – od poloviery a hnevu biely a poloneviery a hanby červený „génius“) pristúpil ku týmto už trochu minulosťou zaváňajúcim gulagitkám ako ku „podareným“ čas/tuškovitým zvyškom vždy len tak tak živého mladého „autora“. A popravil ich zaň (a aj spolu s ním) oplakal len tou mierou, aby ako krvavý neslaný a nemastný fľak na papieri aj bez komisárika síce stále živili istú nádej, ale naozaj – v duchu reálneho socializmu – sa už nikdy celkom nezhmotnili…

„ … a tak som „seba“ ako „svojho dvojníka“ (Miloš odpusť) prvý a aj posledný raz od tých nezabudnuteľne rozhodných, aj pomätníkom už čoraz ťažšie predstaviteľných o(kom)plotených tuzexových proletárskych „čias“ naokamih zazrel (drmoliac si pri tom pre neistotu päťbolestnú päťcípu a päťzmyselnú zarieklamanku) …

Vyhodený robotníkom a družstevníčkou z veže zo slonovej kosti – stále ešte visel na prítomnosti – akoby vo výskoku bez dopadu – v proletárskom nebi-pekle – tesne nad zemou; vyplazoval oči, gúľal jazykom a kopal pri tom do „vzduchu našich čias“ v rytme jambu… Alebo to bol – trochej?! …

Niečo epicko-lyricky chrčal… Nebolo mu pre nie celkom zvládnutú formu, schlpenú bradu a chuligánske háro vôbec rozumieť…
Ako sna/živá kalkulačka prepočítaval slovám slabiky a hláskoval si ich pridusene odpredu aj odzadu – lúskajúc pritom zamastenými džínsami na rukách aj na nohách…
Pravdepodobne hľadal nejaké neošúchané aspoň v troch slabikách sa rýmujúce, metaforicky, gramaticky, rytmicky, logicky i ideologicky vhodné slovo do rýmu…

Vlastne som si ho zblízka poriadne prezrel až optimisticky zvaliac sa aj s ním na ponovembrovú dlažbu a ako v inter-nacionalistickom „Dome smútku“ štylisticky naň pri-varujúc lepšie člo/veko…
Až na to, že on sa už akiste komunizmu nedožije – bol mi podobný na „nepoznanie“ …

Pravdaže pri ukladaní na vecnosť došlo k urputnému vzájomnému múmioznému zápasu, keď dva-tri mesiace ne-intelektuálnej mauzóleálnej zisku(kuch)tivej špinavej roboty vydajú za celé desaťročia pre krajšiu budúcnosť so zápalom vykonávanej a spoločensky prospešnej práce „inteligenta“…

Po triedne rozdelenom svete sa bezcieľne motal krokom „Pochodu padlého revolucionára“…
„Hej, hor sa“ – za ním – „sveta proletá-ri!“…

(Však on si ho už niekto pochová)…

(A aj ten on – zaručene bude – feministka – Zo – ja!)…“

Post soc. kap.:
Niektoré z reparovaných textov vyšli ešte nesvojho „času“ a v pôvodnom pr/znení vďaka láskavému pochopeniu Ivana Hoffmana (prevratového hymnistu a pesničkára dobového folkového združenia Slnovrat) spolu s básňami Miloša Žiaka v roku 1979 ako sú-časť ich spoločného samizdatového vydania s názvom „Dvojzáprah“ potom ako im rovno-mennú básnickú dvojzbierku kvôli opozičnému správaniu a na príkaz vtedajšieho riaditeľa vydavateľstva Slovenský spisovateľ – koho iného ako nár. um. Vojtecha Mihálika – ako mladým autorom vrátil šéfredaktor redakcie básnickej tvorby tohto vydavateľstva zasl. um. Ľubomír Feldek. Viac o tom čase – Miloš Žiak – Alef, Bejs… Jid (Kaligram 2006) a Miloš Žiak – Mrzáci studenej vojny (Kaligram 2003); či časopis Fragment Zlatá krv – kaviareň „U Michala“ – 1/2 2007.

Autor „poprevratového dodatku“ okrem tohto tu súdružsky in memoriam vyššie popraveného (ako pomlčka, resp. trojbodka v zastúpení) knižne vydal o-bo-zretne doposiaľ len tieto dva tituly –
– kubica – čím marián – báseň ako – báseň (vyd. FR&G 2004)
– kubica – čím marián – báseň – bez všetkého…(vyd. FR&G 2006)

A na každého, kto by niekde (bez jeho súhlasných výkrikov mrzačeného „autora“) pyrotechnicky „dobromyseľne“ vykutral ešte nejaký ďalší jeho dobou neodistený a časom nevybuchnutý text sa bude ob – zvlásť na ob‘ – vodnom ob‘ – javisku ob’ – scénne – ob’ – čas aj v hr-obe – obracať…

V predvečer 20. výročia novembra 1989
Marián Kubica

(z pozostalosti… Mariana našli v roku 2012 obeseného na jabloni…)
http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/60248-basnik-e2-80-93-napriek-vsetkemu-e2-80-93-marian-kubica-1955-e2-80-93-2012/
Kubica rozhovor

O žabách a myšiach

25.09.2017

Žaby a myši vedú vojny na internete, tie skutočné si nevšímajú. 🙂 Mať iný názor je už vraj politicky nekorektné. 🙂 Bol taký verný, že nepodviedol ani svoju platonickú lásku. 🙂 viac »

De/generácie

24.09.2017

Svet, ktorý máme k dispozícii, je zatiaľ jediným možným. Aj jediným nemožným. Nemorálne sa stáva normálne. Nenormálne je morálne. Všetko sa vybavuje nie srdcom, iba orálne. Rozhoduje kvantita viac »

De/generácie

24.09.2017

Svet, ktorý máme k dispozícii, je zatiaľ jediným možným. Aj jediným nemožným. Nemorálne sa stáva normálne. Nenormálne je morálne. Všetko sa vybavuje nie srdcom, iba orálne. Rozhoduje kvantita viac »

trump, alabama, obamacare

Sedieť alebo kľačať počas hymny na americkom futbale? Neprípustné, tvrdí Trump

25.09.2017 21:57

Viac ako dvesto hráčov NFL v zápasoch tohto kola pri hymne sedelo, kľačalo alebo sa modlilo. Podľa Trumpa by malo byť státie v pozore povinné a ak to niekto nedodrží, klub by ho mal vyhodiť.

pendolino, vlak

Česi predstavili Slovákom vynovené pendolino

25.09.2017 20:00

Interiér rýchlovlaku pendolino, ktorý zabezpečuje spojenie medzi Prahou a Košicami, České dráhy výrazne obnovili.

kim, trump

Nevyhlásili sme vám vojnu, odkazuje Biely dom do Pchjongjangu

25.09.2017 19:37, aktualizované: 23:16

O tom, že USA vyhlásili Pchjongjangu vojnu, hovoril severokórejský minister zahraničných vecí. Podľa Washingtonu však ide len o dezinterpretáciu.

putin

Rusko porušuje na Kryme ľudské práva, mieni OSN

25.09.2017 18:49

Podľa misie OHCHR krajina porušuje ľudské práva vnútením ruského občianstva tamojším obyvateľom a úmyselným presúvaním stoviek väzňov a zadržaných ľudí do ruských väzníc.

anton andrej pižurný

Len ten, kto vidí neviditeľné, ten dokáže prežiť v nemožnom...

Štatistiky blogu

Počet článkov: 560
Celková čítanosť: 728329x
Priemerná čítanosť článkov: 1301x

Kategórie