U s p á v a n k a

15. septembra 2015 07:35, Prečítané 2 655x, Anton Pižurný, Nezaradené

„Jsi krásná i když spíš. Spi. Já nemohu...“
(Václav Hrabě)

Tvoj najlepší štvornohý priateľ ťa očakáva s voňavou teplou náručou. Vedľa postele zložíš svoje vlhké krídla. Do rána si ich požičia Kupido, vie, že sa Ti bude snívať niečo také krásne, že na to on nikdy nebude mať. Napnutým lukom srdca postrieľa všetko živé a nadránom musí do seba kopnúť decový absinth, aby dokázal znova zaspať.

Ty spíš v dome, ktorý je postavený okolo postele, jej prvú nohu tvorí kmeň stromu, s prstami koreňov pevne vborenými do zeme.
Z modravej nočnej oblohy vylietajú vlasatice s ohnivými šticami a zlatými očami.

Vravíš, že až v budúcom živote odletia tvoje chmáry? Teraz žiješ svoj budúci život! Zo všetkého budú spomienky, ale spomienky, žiaľ, nie sú potrebné. Ani keď sú pekné.

Zamotáš sa do svojich krídiel a tuho zaspíš. Nechal som Ti otvorené okno, ale Ty vravíš, že priletíš cez srdce. Hebký, jemný sen Ti zatlačí oči novou, čistou nádejou. Ak chceš, stretneme sa v sne. Budeme blúdiť Parížom, alebo rajskými sadmi, dávno opustenými, bez jabĺk. Ak chceš, aby sa Ti sny splnili, musíš sa prebudiť.

Tak Ťa oddýchnutú pomaličky znovuzrodí stále mocnejúca symfónia drobných úprimných spevavcov nebeských, odušu ohlasujúcich príchod Slnečného kráľovstva.

A keď Ťa potom cez hektický cval dňa diabol povinností už-už bude doháňať, na chvíľu zavri oči, cez viečka presvitne mocný lúč slnečnej lásky a Tvoja myseľ sa napije zo studničky dúhových snov.