..Spolužiak Peter jedného dňa priniesol do nášho veselého kolektívu maturitnej triedy Gymnázia v Banskej Štiavnici okrem „Bolívie“ aj ďalšiu hru, ktorú videl kdesi v Pliešovciach. Volala sa „Na Ľeva“. Najčastejšie sme ju hrávali v Metropole. Jej pravidlá boli veľmi jednoduché. Partia sa posadila okolo stola, objednala sa runda (tí pokročilejší ju hrali nielen s pivom) a povedalo sa „Ľeu prišou!“. Každý musel na ex vypiť svoj pohár a posadiť sa na zem vedľa stoličky. Potom sa povedalo „Ľeu odišou“ a hráči sa mohli posadiť naspäť. Takto sa to opakovalo niekoľkokrát „Ľeu prišou“ – „Ľeu odišou“. Ten hráč, ktorý sa ako posledný dokázal posadiť naspäť na stoličku, bol potom onen „Ľeu“. Vskutku, poučná hra.
Nuž, v krátkom ex/kurze po dobových krčmách môžeme pokračovať „U Kozáka“. Táto nálevňa sa vyznačovala tým, že ako jediná v tom čase sa nachádzala na poschodí. Situovaná bola medzi Fritzovým domom a rodným domom Márie Pischlovej – Maríny Sládkovičovej. Až omnoho neskôr som sa dozvedel, že do tejto krčmy potajomky chodili podzemnými chodbami baníci až zo vzdialenej Novej šachty na Šobove. Treba spomenúť aj „Cici bar“. Tento sa nachádzal v súčasnom „Banskom dome“ a okrem hotových jedál v prednej časti poskytoval skvelé tmavé priestory v zadnej časti, do ktorej sa vyšlo po niekoľkých schodíkoch. Neďaleko neho v samotnom srdci Štiavnice sa nachádzala populárna „Ryba“ (dnes je z nej „Pizzeria Meštianska), – lahôdky „na stojáka“ u pána Totkoviča, kde okrem iných pochutín predávali na tú dobu veľkú atrakciu – dobré osúchy – langoše. A tu sme zaviedli novú tradíciu. Keď bolo pekne, kúpili sme si do papierových vrecúšok (tak sme to predsa videli v amerických filmoch) čučo – jablčné víno – „Krupinské zlato“ za osemnásť korún českosolventných (keď bolo viac peňazí, dokonca biely vermút, ten stál v tom čase tridsať korún) a popíjali sme ho nad synagógou na trhovisku neďaleko Osobitnej školy. Od Trhoviska nebolo ďaleko k židovskému cintorínu. Veľmi zvláštne a mystické prostredie nás oslovovalo najviac spolu so Slavom B., študentom lesákom, ktorý si v tom čase privyrábal aj ako pomocná sila u vtedajšieho hrobára – legendárneho pána Káchu. Naše debaty sa teda (samozrejme aj zvlažované tekutinami) krútili najmä okolo tém života a smrti, ale aj dievčat a školy. Slavo, milovník prírody a všetkého ostatného, mal pochopenie aj pre moje básnické črevo a z tých čias sa dokonca zachovali zápalové krabičky, na ktoré sme písali svoje „hlboké myšlienky“, sediac na vandalmi otvorených hroboch… Slavo po svojej pestrej životnej ceste dnes je najznámejší štiavnický bezdomovec a tie časy si dobre pamätá. On bol práve jednou z tých „spriaznených duší“ nášho gympla, dokonca sme boli viacerí na jeho stužkovej, keďže im na nej hrala kapela nášho spolužiaka Petra. Bolo veru veselo…
Aby sme aspoň čiastočne vyčerpávajúco doplnili zoznam vtedajších krčiem na konci sedemdesiatych rokov v Banskej Štiavnici, dolu ulicou ešte fungovalo zariadenie „U Peticov“ (dnes sídlo Okresného archívu, do Grandu povyše sme nechodievali), o ktorom sa tradovalo, že v ňom pred časom zabili akéhosi chlapa. Hneď vedľa v zelenom dome býval náš spolužiak, vzorný študent Janko, avšak po čase ich dom „bol odkúpený“ štátom a dostali zaň „krásny byt na Drieňovej“. Neskôr v ňom sídlila Mestská knižnica a dnes sa jeho krásne sochy hľadia na svet pod nimi. A je z nej urobená pekná kaviareň pána A.
No a dostávame sa do dolnej časti mesta, kde sídlila ďalšia legenda „Fajka“. Keďže je skoro v každom meste krčma takto nazvaná, nechýbala ani v Štiavnici. Táto sa vyznačovala tou zvláštnosťou, že v nej boli strmé betónové schody, ktoré viedli na balkón, ktorý sa nachádzal priamo nad výčapom. A toto bola väčšinou práve platforma študentov. V zvláštnej symbióze tu žili štamgasti dospelí a chasou študentstva. Akoby tu prebleskovali ešte zvyšky dávnych študentských tradícií. Nuž, keby hrubé múry tejto budovy vedeli rozprávať… A práve v tom čase sa udiala vec významná a neobvyklá. Nad Križovatkou (už vtedy takto neoficiálne zvanou) postavili nové zariadenie, ktoré bolo hádam najlepšie v tom čase a malo aj vlastnú reštauráciu – Ametyst! V tom čase naše každodenné putovanie mestom vždy smerovalo aj do týchto priestorov. Ak si dobre spomínam, vyprážaný syr so zemiakmi a tatárskou omáčkou stál – čítate dobre – sedem korún československých! (Československo bolo kedysi spoločný štát Čechov a Slovákov a mal aj spoločnú menu). A odtiaľ pri dostatočnom množstve masy času sme sa občas vydali až do priateľského náručia staničného bufetu Trate mládeže. Zabrúsili sme aj do Mexika pod Kalváriou (kde v kúte stávala bizarná drevená socha Jánošíka – či koho vlastne). …
(c) Anton A. Pižurný
TROCHA DO MLYNA
foto Oľga Kuchtová
Celá debata | RSS tejto debaty