PANDORA

– Tak vstúpte, pán z Krupiny. A mal by si vojsť pravou nohou. – usmial sa Ľudovít Grossmann a otvoril pred svojím priateľom veľkú drevenú bránu na meštianskom dome v dolnej časti Banskej Štiavnice pod Svätou Trojicou, oproti slovenskému kostolu. Písal sa rok 1839, ulicami toho kamenného mesta prechádzalo mnoho veľkých mužov slovenskej histórie, iba ešte neprišiel ten čas, ktorý by ich takto ohodnotil. Bol to celkom všedný deň, uprostred víru mesta, víru sveta.
Andrej teda vošiel. Trocha teatrálne poďakoval Ľudovítovi kývnutím hlavy, ktorý mu bránu podržal. Priatelia sa ocitli v chodbe starobylého domu cteného mešťanostu pána Pavla Pischla. Tento dom vraj budovali aj jezuiti a predtým slúžil ako fara, Vyšli točitými schodmi na prvé poschodie. Vo dverách už stál pán domu.
– Pozdrav Pánboh, urodzený pán Pischl – pozdravil Ľudovít a Andrej sa k nemu pridal. Muž vo dverách si ich na okamih oboch skúmavo premeral a podhľadom sa dlhšie pristavil na Andrejovej tvári. Potom sa usmial a pokynul mladým mužom, aby vošli ďalej. Všetci traja sa ocitli v rozľahlej miestnosti s krásnym dreveným stropom, zdobeným maľbami. Na celej jednej stene bola knižnica. Andrej premohol nutkanie hneď pristúpiť k ich chrbtom, iba sa obrátil a v očakávaní hľadel na pána domu.
– Mária! – zavolal pán Pischl s prísnym výzorom. Andreja premkol akýsi zvláštny pocit. Zdalo sa mu, že to všetko už kedysi dávno, už raz kdesi zažil. Podvedome otočil hlavou k druhým dverám, ktoré sa v tej chvíli otvorili a stála v nich ona. Oblečená bola v jednoduchých letných šatách, v havraních vlasoch mala veľkú mašľu. V jej bielej tvári sa jagali modrosivé veselé oči, plné pery boli pôvabne sformované v jemnom úsmeve.
– Dcéra moja, pána Ľudovíta už poznáš. Nuž a tu ti predstavujem tvojho nového učiteľa: pán Braxatoris, študent evanjelického lýcea v Štiavnici, ktorý k nám prichádza z Krupiny…
V izbe domu uprostred víru mesta, víru sveta, stáli štyri osoby. Ale iba dve z nich v tej chvíli mali pocit, že svet okolo nich prestal existovať.
Andreja zasiahol blesk. Stuhol ako soľný stĺp. Ako vo sne videl Máriu, približovala sa ku nemu. Nastala chvíľka hustého ticha, do ktorého zrazu začal odbíjať zvon Donáth zo Starého zámku. Dievčina s akoby pobavenou tvárou čakala, kým sa jej nový učiteľ predstaví. Graciózne sa uklonila, so sklopeným pohľadom. Potom pozrela na svojho otca. Andrej vydýchol. Marína rýchlo ukradomky hodila pohľad na Petra. Ten sa v tej chvíli tváril, že ho najviac zaujalo zvonenie a hľadel von oknom, na farebné vitráže kostola Svätej Kataríny. Pán Pischl v miernom údive zdvihol obočie. Srdce zvona prestalo udierať a ticho v izbe sa dalo krájať. Marína zachránila situáciu:
– Môžem Vás pozvať na čaj? Nedávno sme boli s priateľkou na lúkach pod Paradajzom. Nazbierali sme voňavých byliniek. A máme aj dobrý agátový med.
Andrejovi sa rozšírili zreničky. Hneval sa sám na seba. Plytko dýchal a neznáma slabosť mu vošla do nôh. Takto si to teda nepredstavoval. Musí sa spamätať, inak bude jeho učiteľský rešpekt ohrozený.
– Ale áno, radi si dáme čaj, ďakujeme, – povedal so stisnutými čeľusťami.
– A do neho dobrý medík, povedal by v básni mendík, – vyletelo z Petra. Schyľovalo sa k niečomu, čo Marína nedávno našla v encyklopédii. Francúzi to nazývali „faux pass“.
Rýchlo sa zvrtla a elegantným gestom pozvala hostí ku stolu.
– Nech sa páči, čaj bude hneď, zatiaľ si môžete pozrieť tituly v našej knižnici, – a odbehla.
Pán Pischl sa nateraz porúčal. Peter hodil pohľad na Andreja. Ten radšej začal skúmať kožené väzby v polici. Zrak mu padol na červené perníkové srdiečko, na ktorom bol okrem ukrytého nápisu aj biely kvietok so žltým stredom. Ktovie, kto a prečo ho tam položil…
Marína vošla s krásnym podnosom, na ktorom bol porcelánový čajník s tromi šálkami a dózička s medom. Peter ku nej hneď úslužne priskočil a pomohol jej položiť ho na stôl. Andrej si všimol, že v tej chvíli sa ich ruky dotkli. Zdalo sa mu to, alebo ten dotyk trval o čosi dlhšie, ako sa patrí? V duchu sa pokarhal, jeho správanie sa a myšlienky v tomto dome naozaj nezodpovedali dôstojnému uvedeniu sa. Zamrzelo ho to. Pomaly, s rukami za chrbtom sa pobral ku stolu. Marína s drobným smieškom v očiach (alebo sa mu to iba tak videlo?) ponúkla svojmu budúcemu učiteľovi pohodlnú stoličku. Andrej počkal, kým sa posadila. Sadol si oproti nej. Oblôčikom celkom pod stropom vkĺzlo do izby zlaté posolstvo letného Slnka. Ľudovít sa usadil tiež. Marína všetkým šikovne naliala z pariaceho sa čajníka. Zatiaľ nepadlo ani slovo. Mladý pán Braxatoris, snažiac sa zachovať dôstojnosť, zdvihol šálku a priložil si ju k perám. Opatrne sa napil a od horúčavy, ktorá mu spálila ústa, zasykol. Prudko položil šálku na tanierik. Netrafil dobre, šálka padla nabok, tekutina sa rozliala. Keď to Marína zočila, najskôr si v úľaku položila ruku na ústa. Peter prudko vyskočil, aby ho čaj nezasiahol. Pozrel na svojho priateľa, pričom mu pošklbávalo kútikmi úst:
– Andrej, veď vieš, že čaj musí najskôr trocha vychladnúť.
Andreja by sa v tej chvíli krvi nebol dorezal. Najradšej by bol niekde celkom inde. Marína sa odrazu uvoľnene rozosmiala:
– Pán učiteľ, ani ste si do neho ešte nedali ten med…
Peter sa so smiechom pridal k Maríne. Andrejovi sa do hlavy nahrnula krv. Ale s priam nadľudským úsilím sa ovládol. Nadýchol sa, potom akoby všetko z neho spadlo a tiež sa rozosmial:
– Nuž, pravdupovediac, takto som si svoju prvú návštevu u vás teda nepredstavoval, – poznamenal a zasmial sa tiež. A bolo po napätí. Traja noví priatelia sa v zlatom slnečnom svetle a vôni skvostného čaju uvoľnili a ich ďalšia dišputa sa už niesla v nenútenom tóne. Figliarovi Petrovi z Pukanca však čosi zišlo na um:
– Slečna Mária, neboli ste včera náhodou na bále na Strelnici?
Marína na neho úkosom pozrela a pokrútila hlavou s veľkou mašľou. Odpila si z čaju, osloviac Andreja:
– A čo vy, pán Braxatoris, vám sú tieto druhy zábavy cudzie?
Andrej sa odmlčal. Tiež si odpil z porcelánovej šálky:
– Nuž viete, náš školský poriadok… A mám ešte veľa učenia.
– Ale ba! Vari aj učitelia sa musia učiť?
– Vraví sa, že najlepším učiteľom je ten, ktorý vychová lepšieho žiaka, ako je on sám, – pridal sa Peter. Marína mu hneď sekundovala:
– No a moja priateľka vraví, že ze učia tí, ktorí nevedia, a ktorí nevedia ani učiť, učia učiteľov.
Andrej chvíľu premýšľal:
– Málo je skutočných učiteľov. Napríklad národov. Vraví sa, že učiteľstvo nie je len povolanie, ale aj poslanie.

.:.
(c) Anton Andrej Pižurný
(úryvok z pripravovaného rukopisu DIAMANT o láske Maríny Pischlovej a Andreja Braxatorisa – Sládkoviča)

Andrej Sládkovič (vlastným menom Andrej Braxatoris, pseudonymy Andrej Braxatoris-Sládkovič, Andrej Sládkovič, Ondřej Krasyslav Sládkovič) (* 30. marec 1820, Krupina – † 20. apríl 1872, Radvaň nad Hronom), bol slovenský evanjelický kňaz, básnik, kritik literárnych a dramatických prác, publicista a prekladateľ. Je po ňom pomenovaná planétka (4781) Sládkovič aj gymnázium v Banskej Bystrici aj v Krupine. V Krupine je po ňom pomenované aj múzeum, kino, ulica a park.