LIST TAMARKE SOFII
Milá dcérka,
tu už začala noc, Mám chvíľu čas, tak Ti píšem. Stále na Teba myslím, predstavujem si, čo robíš, ako vyzeráš. Tiež mi veľmi chýbaš a je mi smutno pri srdci, že nemôžeme byť spolu.
Včera sme boli na tej tretej sopke. Bolo to krásne, prešli sme na aute skoro dvesto kilometrov. Tento ostrov sa volá La Reunion (po frabcúzsky Stretnutie) a je za Afrikou a Madagascarom. Zobral som Ti aj odtiaľ kamienok. Cestou tam sa mi podarilo odfotiť nápis King Tamarin. Tamariny sú krásne jemné závoje trblietavej vody, ktoré stekajú po úbočiach sopky. A predstav si, tu teraz začínajú stavať veľkú cestu s mnohými mostami krížom cez celý ostrov. Bude stáť veľmi veľa peňazí (Francis hovoril, že 35 miliónov €) a vieš ako sa tá dlhá cesta volá? Predstav si, že „Rue de Tamarin“. Naozaj. Po slovensky „Tamarina cesta“…
Tamka moja,
život človeka je to, čo cítime, vravíme, dýchame, máme radi. Každý sa raz narodí dvom ľuďom, ktorí sa majú radi, ako malé bábätko. Potom rastie, začne chodiť, rozprávať, cítiť, mať rád. A keď je už veľký, tiež si nájde druhého človeka, s ktorým sa miluje a tak to ide stále dookola už veľmi dlho.
Život človeka je nádherný. Ak ho prežije s človekom, ktorého miluje, má rád, je mu na svete dobre. Jeho srdce a duša sa usmievajú. Si moje Slniečko.
Chcem, aby sa to tvoje srdiečko a duša vždy usmievali, aby si nepoznala smútok.
Navždy Tvoj tato Anton
Saint Denis, La Reunion
19. jún 2006
P.S. List som posielal (z La Reunionu za Madagascarom 12 tisíc km od Banskej Štiavnice) mailom na adresu Tamarkinho uja. Verím, že jej ho prečítal… Tamarka mala vtedy štyri roky. Dnes je z nej veľká slečna a píše vlastnú poéziu, s ktorou reprezentuje školu…
