Č i e r n a

ČIERNA DIERA

„Ako žil, tak sa mu aj vodilo…“, – povedala Janova starká, rolujúc pátričky ako nekonečnú slučku času, kým v kuchyni pravidelne praskali staré pondusovky a blkot ohňa z posledných polienok odmeriaval večnosť.

Starká si teda ešte naposledy vzdychla a potom sa zmierená s každým jedným odobrala sa na Večnosť, pokorná, láskyplná až po končeky jej strieborných vrkočov, lebo tento svet už nie je pre dobrých a slušných ľudí.

Tento svet patrí tým, ktorí deň/noc a noc/deň so žeravou tvárou lopotne hádžu vrecia peňazí do čiernej diery závisti, tej večne nenažratej chiméry, ktorá ich ešte aj po tom, ako sa do nich pustia červy, bude v hrobe obracať…

anton andrej pižurný
foto: Mária Šefferová