© Anton Andrej Pižurný
úŕyvok
NOVÉ SLOVO MLADÝCH … rok cca 1980
……………………..
Najväčšími hviezdami vtedy v NSM boli Marta Podhradská, Daniel Hevier, Eva Kováčová, Andrea Andrade, Mila Haugová, Dana Podracká a samozrejme, Jožo Urban. Na jednom zo stretnutí s Vojtechom Mihálikom sme potom sedeli na neoficiálnej časti v Slávii (dnes už nejestvuje – bola cez cestu oproti YMCA). Chvíľu sme boli pri fľaši vína s Jožom (vtedy mal sedemnásť rokov) a povedal som mu, že jeho básne majú skvelý rytmus, či nepíše aj piesňové texty. Povedal, že vraj áno, ale poézia je pre neho dôležitejšia. Ešte sme sa chvíľu bavili o Rimbaudovi a Stachovi, ale nakoniec sme zakotvili každý pri inom stole.
Napriek mojej enormnej snahe sa mi nepodarilo získať modrú knižku a tak sa vyhnúť základnej vojenskej službe, nakoniec ma povolali, a dva roky som si odkrútil v zelenej pakárni. Prvý rok v Domažlicích a druhý rok v Příbrami. Našťastie ako štábny pisár. Čo ma mrzelo bolo to, že som ani nevidel v Československej televízii vystúpenie funkovej skupiny „Faun“, ktorej som urobil niekoľko textov. Založil ju Ďuro Strhan (ktorý neskôr tragicky zahynul v aute v Nemecku), hrali v ňom napríklad aj Ďuro Burian, Jano Fabrický, Peter Penthor, Mišo Dúžek (ktorý tam práve začal chodiť so speváčkou Faunu – Oľgou Záblackou), Ďuro Bilčík, Marian Jaslovský a ďalší. Bol som vtedy práve v príjímači v Karlových Varech a môj veliteľ ma len vysmial, keď som ho poprosil, či by som si po večierke mohol pozrieť v telke Faun…
Spomínanie na roky vojenské by sa asi tiež dalo spracovať do rozsiahlejšieho materiálu.
Po mojom návrate z vojenčiny som sa vrátil znova do Bratislavy. S Jožom Urbanom sme sa stretávali len sporadicky. Keď som už býval s prvou manželkou v Banskej Štiavnici a mali sme spolu dvoch synov, začal som pracovať vo Zvolenskom Rádiu Family. Raz som vysielal spoločne s Ivanou Urbanovou, ktorá sa ma potom opýtala, či by som vo svojej relácii „Trip“ (vyrábal a moderoval som ju pravidelne každý týždeň o hudbe a literatúre) nechcel mať rozhovor s Jožom Urbanom. Povedal som, že prečo nie a že kde ho nájdem. Ivana povedala, že u nich v kuchyni. Tak sa aj stalo a odvtedy sa môj život dosť husto prelínal aj s Jožovým. On vtedy pracoval ako redaktor Literárneho týždenníka. Urobil do neho veľký rozhovor so mnou. Neskôr som s ním urobil taký istý rozhovor aj ja. Bol to ostatný rozhovor v Jožom živote a vyšiel niekoľko dní po jeho smrti. Okrem toho, že bol editorom a autorom Doslovov v mojich dvoch zbierkach básní „Pandorina pixľa“ (1994, ocenené prémiou Ceny Ivana Kraska) a „Vtáčie mlieko“ (1997), bol aj mojím svedkom na svadbe s mojou druhou manželkou Sabínou. Nuž, všelibársčo sme s Jožkom pozažívali. Silno sa ma dotkla jeho tragická smrť za Zvolenom. Napísal som a venoval som mu moju zbierku básní „ETC… Koniec kruhu“. Desať rokov po jeho smrti sa režisérka Tina Diosi rozhodla o Jožovi natočiť road movie „Malý zúrivý Robinson“. Nápad to bol dobrý, natáčať sa začalo v Banskej Štiavnici, kde sme na čiernom Forde Mustang s Waldom a Vojtom, neskôr aj s Jožovým bratom Mirom putovali Slovenskom po stopách Jožových reportáží až do jeho rodných Košíc. Bolo to fajn, ale ja som veru nebol disciplinovaný herec a nedostavil som sa na záverečné natáčanie do Bratislavy. Práve sme sa totiž rozchádzali so Sofiou a to mnou poriadne mávalo. Išlo to až tak ďaleko, že režisérka s produkčnou filmu skočili v Blave do auta a išli po mňa do Štiavnice. Úspešne som im unikol. Skončilo sa to tak, že ma z filmu, ktorého bolo natočených niekoľko desiatok hodín, vystrihli. Dodatočne sa im ospravedlňujem. 🙂
ZLATÁ SKRINKA
© Anton Andrej Pižurný
úŕyvok
druhá časť:
