Genius loci mnohých miest má svoju vlastnú, originálnu pečať odtlačenú v rodných listoch ľudí, ktorí sa neskôr tiež podieľali na formovaní ich ducha.
Banská Štiavnica má výnimočné postavenie medzi slovenskými mestami nielen svojou architektonickou a historickou kapacitou, jej súznením s prírodou, na základe ktorého sa dostala na Listinu UNESCO, ale aj jej duchovným odkazom.
JOZEF ŠTEFFEK sa narodil v prvý deň roka, 1. 1. 1952 v Banskej Štiavnici, tu absolvoval základnú aj strednú všeobecnovzdelávaciu školu. Po skončení SVŠ nastúpil na Prírodovedeckú fakultu UK Bratislava, odbor systematická zoológia a ekológia živočíchov (1970–1975). Po absolvovaní rigoróznej skúšky v r. 1976 v odbore zoológia získal titul doktora prírodných vied, témou rigoróznej práce bol malakozoologický výskum Slovenského raja. V zápätí pokračoval internou ašpirantúrou v odbore ekológia živočíchov na Ústave experimentálnej biológie a ekológie SAV Bratislava (1976–1979), ktorú v r. 1979 úspešne ukončil a získal vedeckú hodnosť kandidáta biologických vied. Témou dizertačnej práce bola malakofauna Malých Karpát z hľadiska vývoja krajiny. V roku 1980 nastúpil ako mladý vedecký pracovník na Ústav ekológie krajiny SAV v Banskej Štiavnici, kde pôsobil štyri roky. Ani potom však svoje rodné mesto neopustil, v rokoch 1983–1987 pôsobil ako vedecký pracovník na Správe CHKO Štiavnické vrchy v Banskej Štiavnici. Ešte v roku 1987 zmenil svoje pôsobisko, keď bol prijatý na Ústav experimentálnej biológie a ekológie SAV v Banskej Štiavnici ako samostatný vedecký pracovník. V rokoch 1990–1993 bol zamestnancom Kabinetu evolučnej a aplikovanej krajinnej ekológie SAV takisto v Banskej Štiavnici. Od roku 1994 až do smrti pôsobil ako vedecko-výskumný pracovník na čiastkový úväzok v Ústave ekológie lesa SAV vo Zvolene. V období 1998–2001 bol kmeňovým pracovníkom Katedry environmentálnej výchovy a Katedry krajinnej ekológie Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Od roku 2003 bola jeho kariéra neodmysliteľne spätá s Katedrou aplikovanej ekológie Fakulty ekológie a environmentalistiky Technickej univerzity vo Zvolene, kde po habilitácii (2003) pôsobil ako docent a po inaugurácii v roku 2008 ako univerzitný profesor. Jozefova neobyčajne bohatá publikačná činnosť zahŕňa viac ako 530 vedeckých a odborných prác, uverejnených v domácich i zahraničných periodikách.
„Banská Štiavnica patrí všetkým, celému národu. Na to by sa nemalo zabúdať.“ – takto hovorieval o svojom rodnom meste výnimočný človek, vedec, publicista, cestovateľ a skaut: – Áno, som pyšný, že som Banskoštiavničan. Môj vzťah k tomuto mestu je až chorobne úzkostlivý. Z rodokmeňov som zistil, že moji predkovia prišli sem po bitke na Bielej hore, kde jedného z nich popravili spolu s Jánom Jeseniom. Od 17. storočia Šteffekovci sú v Banskej Štiavnici. Podarilo sa mi pripraviť výstavu o diele môjho starého otca, ktorý bol posledným staviteľom oltárov na Slovensku. Jeho zásluhou pribudlo asi sto oltárov v Európe.
Jeho starý otec Viliam opravoval aj sochy v kaplnkách na banskoštiavnickej Kalvárii. Zistil, že niektoré z nich mali oči vytvorené z polodrahokamov, ktoré v podvečerných hodinách, keď Slnko zapadalo a jeho posledné lúče sa ešte opreli o Kalváriu, vydávali zvláštnu žiaru.
RNDr. Jozef Šteffek, CSc. bol aj malakozológom. Už jako dvanásťročný chlapec v rodičovskej záhrade v Banskej Štiavnici si všimol, že nie je iba jeden druh mäkkýšov. Už vtedy sa u neho prebudila túžba vedieť o nich viac. V jeho zbierke, ktorá predstavuje 1,5 milióna exemplárov, je najväčšou súkromnou zbierkou ulít mäkkýšov na Slovensku a možno aj v Európe, sú aj jeho prvé banskoštiavnické druhy. Vzácnym návštevám ukazoval aj výnimočný nález fosílneho zubu z mastodonta.
Najväčšiu časť jeho zbierky tvoria schránky mäkkýšov, ktorých je odhadom niekoľko stoviek tisíc. Veľmi cenná je aj jeho zbierka hlinených fajok – štiavničiek a zapekačiek, ktorých mal viac ako tisíc. Početná a cenná je aj jeho zbierka signovaných tehál, v katalógu nájdeme tehly so siedmimi stovkami rôznych tehliarskych značiek. Bohatstvom je aj Jozefova knižnica s viac ako 20 000 titulmi.
Na základe spoločných výskumov s maďarskými kolegami bol po Jozefovi pomenovaný poddruh cihy Montenegrina perstriata steffeki Erőss & Szekeres, 2006.
Prof. RNDr. Jozef Šteffek CSc., skautským menom Zelinkár sa stal skautom 26.9. 1968. V roku 1969 absolvoval Vlčiacku lesnú školu pre vedúcich najmladších členov Slovenského skautingu a následne viedol oddiel vĺčat v Banskej Štiavnici. Komunistický režim túto organizáciu zrušil, čo Jozef ťažko niesol.
Po obnovení skautingu v roku 1990 sa aktívne zapojil do činnosti ako vodca oddielu, neskôr ako okresný vodca. V máji 1992 bol menovaný za inštruktora Slovenskej ústrednej lesnej školy. V auguste 1993 vodca SÚLŠ br. Janček – Maršál ho poveril vedením SÚLŠ. Následne v roku 1994 bol brat Zelinkár náčelníctvom menovaný do funkcie vodcu SÚLŠ.
V roku 1993 založil Nadáciu Baden-Powella pre podporu skautingu na Slovensku. Zaslúžil sa o vybudovanie stáleho skautského táboriska v Banskej Hodruši, aktívne sa zaujímal o vzdelávanie dobrovoľníkov v Slovenskom skautingu a pôsobil na regionálnej, národnej i medzinárodnej úrovni. V januári 1997 na 8. sneme v Žiline bol zvolený za náčelníka Slovenského skautingu. Funkciu vykonával do roku 1999.
Dňa 20. 12. 1997 spolu s bratom Felberom po prvý krát lanovkou vyniesli Betlehemské svetlo ako symbol pokoja a jednoty aj na Lomnický štít, čím založil tradíciu, ktorá trvá doteraz. V júni 1998 bol organizátorom prvého medzinárodného stretnutia skautov v histórii Slovenského skautingu. Konalo sa v Revištskom Podzámčí pod názvom „Eurocor´98“ (1.500 skautov z 9 štátov Európy).
Zomrel po dlhej a ťažkej chorobe 19. 4. 2013. Pochovaný je vo svojom rodnom meste, nad ktorým sa rozprestiera unikátna Kalvária.
P.S. Mal som tú česť s Jožkom dlhší čas spolupracovať. Spolu s ním sme začali s vydávaním časopisu „Sitniansky vatrár“, ktorý bol neskôr ocenený ako najlepšie regionálne periodikum. V edícii „Genius loci“ sme vydali niekoľko publikácii, napríklad „Vianočné zvony“ Evy Hrnčiarovej Hořinekovej a ďalšie. Aktivovali sme tiež spomienku na rodný dom fotografa Beatles Deža Hoffmanna…
Česť Tvojej pamiatke, Jožko.
(c) anton andrej pižurný
