Prvá časť „posmrtného rozhovoru…
Po mojom návrate z vojenčiny som sa vrátil znova do Bratislavy. S Jožom Urbanom sme sa stretávali len sporadicky. Keď som už býval s prvou manželkou v Banskej Štiavnici a mali sme spolu dvoch synov, začal som pracovať vo Zvolenskom Rádiu Family. Raz som vysielal spoločne s Ivanou Urbanovou, ktorá sa ma potom opýtala, či by som vo svojej relácii „Trip“ (vyrábal a moderoval som ju pravidelne každý týždeň o hudbe a literatúre) nechcel mať rozhovor s Jožom Urbanom. Povedal som, že prečo nie a že kde ho nájdem. Ivana povedala, že u nich v kuchyni. Tak sa aj stalo a odvtedy sa môj život dosť husto prelínal aj s Jožovým. On vtedy pracoval ako redaktor Literárneho týždenníka. Urobil do neho veľký rozhovor so mnou. Neskôr som s ním urobil taký istý rozhovor aj ja. Bol to ostatný rozhovor v Jožovom živote a vyšiel niekoľko dní po jeho smrti.
Okrem toho, že bol editorom a autorom Doslovov v mojich dvoch zbierkach básní „Pandorina pixľa“ (1994, prémia Ceny Ivana Kraska) a „Vtáčie mlieko“ (1997), bol aj mojím svedkom na svadbe s mojou druhou manželkou Sabínou. Nuž, všelibársčo sme s Jožkom pozažívali. Silno sa ma dotkla jeho tragická smrť za Zvolenom. Raz som po celú noc písal panychídu, po dni, keď sa zabil. Odsýpalo to, rinulo sa to samé, bol som v akomsi zvláštnom tranze. (Keď Jožo umieral, udialo sa naraz viacero zvláštnych vecí, ale o tom niekedy inokedy.)
Mal som ešte PC starú herku, išiel som si ľahnúť nadránom.
Keď som sa pred obedom zobudil, z celonočného poetického pásma (asi 30 stranového) sa mi uložila len jediná veta: „…ostane po nás iba zopár slov…“ Naozaj. Tie dlhé (rýmované) riadky som si buď zabudol uložiť, alebo sa chatrný (tuším 286 – pre pamätníkov) môj PC na to vykašľal.
Zdvihol som oči hore a povedal som:
– Veď máš pravdu, ale už mi to nerob.
Napísal som a venoval som mu moju zbierku básní „ETC… Koniec kruhu“. Desať rokov po jeho smrti sa režisérka Tina Diosi rozhodla o Jožovi natočiť road movie „Malý zúrivý Robinson“. Nápad to bol dobrý, natáčať sa začalo v Banskej Štiavnici, kde sme na čiernom Forde Mustang s Waldom a Vojtom, neskôr aj s Jožovým bratom Mirom putovali Slovenskom po stopách Jožových reportáží až do jeho rodných Košíc. Bolo to fajn, ale ja som veru nebol disciplinovaný herec a nedostavil som sa na záverečné natáčanie do Bratislavy. Práve sme sa totiž rozchádzali so Sofiou a to mnou poriadne mávalo. Išlo to až tak ďaleko, že režisérka s produkčnou filmu skočili v Blave do auta a išli po mňa do Štiavnice. Stopovali ma po krčmách. Úspešne som im unikol. Skončilo sa to tak, že ma z filmu, ktorého bolo natočených niekoľko desiatok hodín, vystrihli.
Dodatočne sa im ospravedlňujem.
Na premiéru filmu som radšej ani nešiel.
(c) Anton A. Pižurný
z pripravovaného rukopisu „Teľacie roky“
Prvá časť „posmrtného rozhovoru…
Druhá časť…