Keď si naozaj sám a nemôžeš prijať, že Láska, ktorej si konečne uveril, sa naozaj pominula, keď cítiš všetky bolesti a srdce v hrudi zhaslo, keď duša je plná prázdnoty a nenaplní ju ani hudba, keď rozum nechápe, prečo sa to stalo práve tebe, keď už sám sebe nepatríš, vtedy zober do svojich rúk čakan a rúb do skaly zo všetkých síl, prebi svoju bolesť údermi kovu o kameň.

Vtedy odvaľ najväčší kameň a stane sa zázrak: Ucítiš, že žiješ ďalej svoj život, že kdesi hlboko zatlie nádej a kdesi ďaleko zažne sa Svetlo. Máš dve zdravé ruky a si bohatší o poznanie, že len v skutočnej samote nie si sám.