DOBRO PRED ZLÝMI
– Mammíííííííí, čo bude dnes na obed? – zavolal som z dvora na moju mamu.
– Bryndzové halušky, ale ešte musíš počkať. – ozvalo sa z kuchyne.
Sedel som práve na streche našej drevárne. Strecha bola z eternitových štvorcov a júlové Slnko ich krásne zohrialo. Pomalým šmykom som sa po nich spustil bosými nohami. Bolo to veľmi príjemné. Šteklilo to a ten pocit vchádzal do celého tela, až sa zastavil niekde pod bruchom.
Zliezol som zo strechy a postavil som sa na plot okolo dvora. Prúdila ku mne vôňa stromov Schubertovho parku. Nad hlavou švitorili lastovičky a na konároch hrdličky cukrovali svoje „ku-kúč-ku“. Pri zajačích chlievikoch si naše sliepky išli krky vykrútiť, ako na mňa hľadeli. Bol som s nimi kamarát. Každé ráno som k nim vybehol, nabral z vreca hrsť žita a rozsypal im ho po dvore. Trocha som si ale v dlani nechal, aby som mohol dať mojej obľúbenkyni. Nemala síce meno, ale ona si vždy počkala, kým jej družky ozlomkrky ďobali do dvora, dôstojne prišla ku mne a zobala mi z dlane.
Júlové rána boli nádherné splynutie chrámu parku s prázdninami. Ráno som ešte v pyžame vybehol s veľkým kusom lekvárového chleba do záhrady. Niektoré jablone už mali jablká, ktoré síce ešte boli kyslé, ale spolu s levárom na chlebe vytvárali zvláštnu chuť. Sadol som si pod jabloň, o ktorej mi môj otec stále hovoril, že ju zasadil v deň, keď som prišiel na svet. Oprel som sa o jej kmeň a predstavoval som si, ako cválam parkom s Vinnetuom a ponáhľame sa brániť dobro pred zlými…
(c) anton a. pižurný
(pokračovanie)