Kaštieľ Esterházyovcov. . .

9. novembra 2015, Anton Pižurný, Nezaradené

KAKAOVÝ TONKO

…Kaštieľ slúžil na rôzne účely. Istý čas mal v ňom aj kanceláriu môj otec Anton, ktorý vyštudoval vo Viedni veterinárstvo. Ja som do neho chodil do škôlky – ovody. V škôlke bolo celkom dobre, dve veci mi však vadili. Obedy a poobedňajšie povinné spanie. Do škôlky ma vodili sestry, ale neskôr som už chodil aj sám, pretože to bol naozaj iba kúsok. Raňajkoval som doma. Najradšej kakao a pretože to bolo jedno z mojich naj nápojov, volali ma aj Kakaový Tonko. Mama ho vedela variť najlepšie. Ale niekedy nemala čas a musela sa skôr ponáhľať do predajne Slovenskej knihy, kde robila ako vedúca. Otec, ten odchádzal z domu ešte skôr. Vtedy mi museli urobiť kakao moje sestry. Ale tým sa nechcelo vždy mi ho precediť, aby v ňom nebol ani kúsok kožky. Tú som úprimne nenávidel. Až tak, že keď som ju pri pití kakaa zacítil v ústach, napínalo ma na vracanie. Nestačilo, že sa kožka, ktorá sa utvorila v pohári, vybrala prstami. Muselo sa ešte aj precediť. A to sa mojim sestrám veľmi nechcelo.

Po príchode do škôlky sme sa mohli hrať vo vysokých kaštieľnych miestnostiach. Nikdy nás ale nepúšťali na dvor kaštieľa, ktorý mal tvar obdĺžnika a bol pre nás jedným z najtajomnejších území. To sa už na dlhých chodbách rinula vôňa pražiacej sa cibule z prípravy obeda. Ale nebola to tá vôňa cibuľky, ktorú sme doma dávali na bryndzové halušky. Bol to ťažký, mastný pach, šíriaci sa do každého kúta.

Obed bol pre mňa stresujúcim zážitkom, pretože doma sme jedávali za naším stolom dobré jedlá našej mamy. Ale tu často bolo na obed mäso, ktoré malo v sebe mastné kúsky, alebo šľachy, od ktorých ma napínalo rovnako, ako od kakaovej kožky.

No a po obede sme sa museli umyť a ísť si ľahnúť do spálne, kde bola nesmierna nuda a smrad. Často sme sa preto s kamarátmi hrali potajomky na doktorov. Pichali sme si pod paplónmi injekcie, šepkajúc sme sa vyšetrovali. Nekonečne dlhé minúty povinného spánku sa vliekli. Až sme konečne mohli vstať a ísť sa hrať za kaštieľ do slnkom zaliateho voňavého parku…


(c) anton a. pižurný
z pripravovaného rukopisu „Biela skrinka“

https://www.facebook.com/photo.php?fbid=10203924360668150&set=a.1073127407173.10284.1795821153&type=3&theater