Šťastná to žena. . .

10. novembra 2015, Anton Pižurný, Nezaradené

ŠŤASTNÁ ŽENA Jany Benkovej
————————————————–

Musím sa priznať, že nepatrím medzi čitateľov tzv. ˇženskej literatúry“. Vieme tiež, že literatúra sa nedelí na „ženskú“ a „mužskú“, ale na dobrú a zlú literatúru.

Akékoľvek škatuľkovanie kríva na obe nohy, preto len stručne:
– Knižka sa dá prečítať na jeden dúšok (začal som ráno a podvečer som ju mal prečítanú, knižka má 212 strán). Je písaná sviežo, prevládajú dialógy. Niektoré opisy pripomínajú rané romány českého románopisca, kedysi veľmi populárneho Vladimíra Párala.

Sujet je pomerne jednoduchý. Mladá, atraktívna absolventka mediálnej komunikácie Veronika sa vydá za úspešného podnikateľa Daniela, ktorého ambície siahajú až na najvyššie méty – post prezidenta krajiny a premiéra.
Veronika má sice pohodlný luxusný život, ale čím viac sa rozbieha volebná kampaň jej manžela, tým je jej láska k nemu chudobnejšia.

Príbeh sa končí rozvodom manželov a Veronika si nachádza novú rodinu. Jej nový partner má aj dcérku škôlkarku Leontínku (tu by som mal malú výhradu voči škôlkárkinmu uvažovaniu a vyjadrovaniu sa – zdá sa mi na ten vek príliš vyspelá – ale doba je rýchla…).

Záverečný dialóg hlavnej hrdinky s jej priateľkou Barbarou na politickú tému je dosť interesantný. Citát: „… keby nešiel nikto voliť, nerobiť šaša politikom, možno iba rodinní príslušníci tých, čo vo voľbách kandidujú, a volebná účasť by bola pol percenta, vtedy je šanca na zmenu… Vymenovala by sa úradnícka vláda a politika sa po dvadsiatich rokoch začne čistiť…“ Hm.

„Šťastná žena“ nie je žiadnou hlbokomyseľnou Kafkovskou sondou, ani neoplýva majstrovskými Marquezovskými opismi. Uveriteľne opisuje život v našej súčasnosti a vykazuje aj akoby autobiografické prvky.

Ja som si celkom príjemne počítal v jeden jesenný deń.

Knihu vydalo české Nakladatelství Brána, 2015.