PRVÁ POSLEDNÁ SVETOVÁ…
“inter arma silent Musae”
Kostnaté prsty vborené do zeme sú naše korene.
Núkaš svoj prs ty: Pôjdeme, veď mrieme
láskou a túžbami, šialenou pravdou.
Nech už je za nami tento svet, hlavou nadol.
Vojak je unavený z boja, špina mu zalepila dušu,
v kilometroch hluchých viet politici klušú:
– Ukrižuj! Ho samého!
Boja sa samoty tí veční otroci toho, čo majú dnes.
Čo bude zajtra, to je pre nich len blé a des.
Raz však odletí im z hlavy dekel,
keď začujú posledné Mene tekel.
Smrti sa nik veru nestrasie.
Je to už raz tak: Remeslo má zlaté dno,
ale len to najstaršie…
© Anton A. Pižurný