Cisárovná mladosti mesta pod krížom Raja
Aj Klinger už vetrík pozametal pred jeseňou. Strmý breh priviera tyrkysové vodné oko do oblohy. Voňavé leto pozvoľna stráca sýtosť farieb, keď sa mäkkou lesnou cestičkou s kobercom ihličia ako izbicou vraciaš po malebnom chrbte jedného kopca, kým z toho oproti čnie dvojvežička ešte zal/kliata v Slnku. Skala Lesklého vrchu zošúverená ako koža pravekého zvieraťa mlčky vníma krásu pod sebou, keď vchádzaš Piarskou bránou, cisárovná mladosti, do mesta pod krížom Raja.
Každý kameň pod Tvojou ľahkou nohou v sebe ukrýva okamih večnosti. Po ľavej ruke Klopačka oznamuje koniec dňa a iba Anjel smútku z Frauenbergu tíško vzdychol, zložil krídla a vzopäl dlane. V útrobách hostinca na zákrute temne dunia hlboké hlasy stratených baníkov. Keď prechádzaš popri chráme Božom, položíš ruku na jeho schody, – ešte v nich zostalo slnečné teplo. Pohľadom zavadíš o svoj rodný dom, rodičia ešte nie sú doma a tak sa poberieš Trotuárom a bez námahy vyjdeš popri Farskom kostole cez Rajský dvor na Steingrubnu a milo ti je pri srdci, keď zočíš svoje rodné mesto v objatí zeleného údolia smerom k Sitnu. Chvíľu ešte počkáš, potom sa zhlboka nadýchneš, aby si rozohnala rumeň v tvári, a oproti Fortúne vojdeš so sklonenou hlavou do Botanickej záhrady.
Na mieste, kde na Teba čakal Andrej, dnes stojí mohutný strom. V jeho korune tie isté melódie spevavcov ako pred stáročiami náhle stíchnu, obloha sa zatiahne tmavým rúchom a prvý blesk nad Tanádom pretrhne plné brucho ťarchavého oblaku.
… Čistým ostrým vzduchom po daždi kráča mladá dvojica, ich spojenými rukami preteká viera najmocnejšia, nekonečná a nesmrteľná. Keď sa ich prsty rozpletú a vytratí sa z nich slnečné teplo, lebo ona už musí ísť domov, spýta sa on s nádejou v hlase:
„Ak bude zajtra pekne, pôjdeme sa prejsť na Klinger?“
(c) Anton Pižurný
11. august 2004
Banská Štiavnica
Text je z publikácie MÚZA o Maríne Pischlovej a Andrejovi Braxatorisovi a Banskej Štiavnici, ktorú sme vydali v roku 2004