Biela skrinka
(úryvok z pripravovaného rukopisu)
DEDO MAJSTER ŠUSTER
Moje prázdniny u starých rodičov v Prenčove pod Sitnom neďaleko Banskej Štiavnice museli byť každé leto. Vozievali ma tam na našej starej tmavomodrej Škode Octávia. Keď sme išli smerom cez Hontianske Nemce, pred Prenčovom sa za zákrutou zjavil vrch Sitno. A presne vtedy otec za volantom začal spievať pesničku „Sitno, Sitno, vysoká skala, povedz milá, ako si spala,,?“ A mama mu potom spevom odpovedala: „Spala som ja, aj nespala som, na teba milý ja čakala som…“
Potom sme išli takou úzkou cestou zákrutami pri Prenčove. Oco povedal, že to by bolo, keby tak teraz skočili zbojníci pred naše auto a zakričali by: „Bohu dušu a nám peniaze“. Nerozumel som, prečo by to mali robiť. Niekedy sme však museli pred Prenčovom stáť, lebo cez cestu išli kravy. Niektoré sa zastavili až celkom pri našej Oktávii a múdro hľadeli na nás obrovskými kravskými očami, akoby boli z iného Vesmíru. Zdvihli chvost, vypadla z nich veľká kopa a pomaly odkráčali ďalej.
Táto dedinka bola pre moju mamu veľmi dôležitá, často ju spomínala. Žila v nej naša stará mama a deduško. My sme ho volali „dedo“. Bol majster šuster, teda obuvník.
Každé ráno, keď vstal, zachrchľal a odpľul si do takého jeho pľuvátka, ktoré si sám vyrobil. Potom prišiel k oknu, nasadil si okuliare a pozrel von, kde mal pripevnený veľký teplomer. Niečo si zašomral, potom vzal modrú atramentovú tužku, naslinil ju a pozorne si teplotu vzduchu zapísal do malého zápisníčka. Každý deň a dlhé roky.
Bol majster šuster, ale topánky, ani čižmy už nevyrábal. Už len podbíjal topánky. Dal si koženú zásteru, sadol si na ponk (jeho pracovný stôl) pod oknom na drevenú trojnožku, pískal si a pospevoval. Hľadieval som na jeho šikovné prsty, ako vbíjali drobné drevené klinčeky do kože novej podrážky, ktorú potom zboku orezal ostrým zahnutým nožom a potrel lepidlom. Zvláštne smrdelo.
Spieval si pesničky, ktorým som nerozumel a vravieval mi, že to sú piesne, ktoré sa naučil v Talianskej, keď bol ako vojak na Piáve. Boli to smutné ťahavé melódie. Keď dospieval, vzdychol si, zašomral „Santamária sentehábenos“, dal si dolu koženú zásteru, postavil sa k oknu, a kamsi dlho hľadel…
(c) anton a. pižurný
Biela skrinka
(úryvok z pripravovaného rukopisu)