ČloVek. . .

          Každý deň sa učím, že všetko tu je dočasné, a je mi preto na smiech to večné čvachtavé pachtenie sa po mizivom marive, ktoré ničím nenaplní hroby, iba pozostalým uberie z nádeje, že svet mohol byť krajším.

            Tento svet už, žiaľ, patrí tým, ktorí deň/noc a noc/deň so žeravou tvárou lopotne hádžu vrecia peňazí do čiernej diery závisti, tej večne nenažratej chiméry, ktorá ich ešte aj po tom, ako sa do nich pustia červy, bude v hrobe obracať…

(c) Anton A. Pižurný