PROLÓG MÚZY
…Zdá sa, že svet naokolo prestal existovať, omamné sily pod rajským stromom mocným dychom vtláčajú do duše žeravú pečať túžby. Srdce chrániacim dotykom zovrela cudzia ruka a hotuje sa odtrhnúť to čierne jablko. Bosé lupene jej nôh, ktoré kedysi bozkával s blčiacimi lícami, sa teraz iba ako smutné biele výčitky schovávajú pod sutanu sukne.
– Teda odchádzaš?
– Áno, drahá, odchádzam, lebo musím. Ale isto sa vrátim, vrátim sa po teba, ak na mňa počkáš, vrátim sa skôr, kým za Tanád dvakrát Slnko zájde.
– Počkám teda.
– Vedz, že ľúbosť moja nikdy nezhynie, že sa nikdy neminie poklad našej lásky, čo ako by ma tam vo svete démoni v podobách Sirén pokúšali, ja vždy budem s tebou v bájnej Štiavnici na náš Dievčí vrch kráčať a na Lesklom vrchu oproti hľadať blýskavé znamenia novej doby a ponad stáročné spiace paláce nádej nájdem.
– Trblietavé klamstvá. Také nežné, krehké.
– Uver mi, drahá. A tento prstienok, ktorý ti dávam, nos dovtedy, kým tvoje srdce bude pre mňa biť. A ak by sa táto láska pominula, nech tí, ktorí po nás prídu, hoci v ďalekých vekoch budúcich v krásnej krajine zvanej Slovensko na konci štvrtého roku tisícročia tretieho, v meste pod Paradajzom tento prsteň, ktorým sa zabudnutá láska odklína, nájdu…
© Anton A. PIŽURNÝ
Prológ knihy MÚZA o Maríne Pischlovej a Andrejovi Braxatorisovi Sládkovičovi
