Vtáčie mlieko bolo jedno z tých prazvláštnych jedál, o ktorých som nevedel, či sú chutné, alebo odporné. Mama ho robievala niekedy v nedeľu na obed a ja som sa nevedel rozhodnúť či ho mám zjesť, alebo odmietnuť. Mne najviac od mamy chutili jej mňamkové škvarkové pagáče, ktoré boli veľké, pováľané po plechu ako vojaci po bitke, z niekoľkých vrstiev a výborne chutili aj po niekoľkých dňoch. Zo sladkých pochúťok bol u mňa na prvom mieste jej malinový lekvár a celkom jednoduchý, dvojfarebný koláč „Deňanoc“, ktorého som niekdy zjedol sám aj pol plechu, až ma potom bolelo brucho.
Počas letných horúčav, (keď slniečko pieklo na naše schody pred domom tak, že aj v noci boli teplé, keď sme na nich sedávali), som prišiel na recept, ako z vajíčok, maizeny a mlieka vyrobiť zmrzlinu. Robil som ju do dvoch vaničiek, rozdelených priehradkami na kocky. Ako prvú som si ale vyrábal malinovú zmrzlinu tak, že som do vaničky nalial malinovku z maminho malinového sirupu, ktorú som dal do mraziaka. Potom som v Rettingovej kuchárke našiel recept na vanilkovú a kakaovú zmrzlinu. Výroba bola pomerne jednoduchá a ja som sa tak stal u mojich kamarátov z blízkeho okolia známym zmrzlinárom.
Keď som ešte chodil do škôlky, naša rodina mala takú tradíciu, že sme sa každú nedeľu boli prejsť mestečkom. Z toho som mával priam vyrážky, pretože ma navliekli do bielych (!) pančucháčov, modrých matróziek, dali mi lakované topánočky a musel som pekne cupkať popri našich a každého pozdraviť. Mali však na mňa fintu, pretože konečným cieľom bývala cukráreň na rohu. Na jednej takej nedeľnej prechádzke som neposlúchal, preto sa naši rozhodli návštevu cukrárne zrušiť. A to nemali robiť. Ako sme prechádzali popri cukrárni, plesol som sa v tých bielych pančuškách a matrózkach o zem a ešte som sa aj pekne pogúľal. Prvou reakciou bolo pár po zadku, ale keď som spustil srdervúci plač, nakoniec sme do cukrárne išli. Tá úžasná tôňa cukrárne s nebeskými vôňami! Tie nádherné torty a koláče za sklom! Raj. Ale najradšej som mal zmrzlinu. Ten skvelý zvuk – šťúkanie lesklej naberačky na zmrzlinu, to mi pripomínalo najkrajšiu hudbu.
Zmrzlinu sme si dávali buď do peknej nerezovej misky, alebo na oplátku, ktorú sme volali „ošťa“.
Kopček zmrzliny bol niekedy tak beťársky urobený, že to bola iba taká kupolka, ktorá bola vovnútri prázdna. Ale mne to nevadilo, pretože keď som sa do nej vboril jazykom, pocítil som voňavý chlad vo vnútri a všetko bolo odpustené.
© anton a. pižurný
Biela skrinka