© anton a. pižurný
BIELA SKRINKA
Vôňa vody, pamäť stromov, prudkosť života, malebné oblé stráne, ostré štíty a prísny vzduch – tak som videl Tatry. K našej chate Šalov sme prechádzali cez kemp, v ktorom sa hmýrila rôznorodá mätež stanov, áut a ľudí. Vône dymu z mnohých ohnísk sa vmiešavali do rieky pachu potu a spáleného benzínu. Všade plno plno polonahých ľudí, baby v plavkách. Všade hrali na španielskych gitarách „Pod tou skálou…“, alebo „Zuzanooo…“. Češi, Slováci, Maďari, Nemci. Tam som pochopil, prečo niektorých turistov volajú „Paštikári“. Hrdzavých konzerv pod krásnymi smrekmi bolo veru neúrekom.
Moje sestry sa zoznámili s mladým chalanom, ktorý sa volal Adam. Ja som sa pred ním trocha hanbil, lebo to bol originálny Tatranec. Mal krásneho psa, bieleho slovenského čuvača. Pes ho poslúchal na slovo a bol veľmi pokojný. Ja som psa nikdy nemal, hoci som rodičov prosil roky. Zbytočne. Preto som si Adamovho psa užil do sýtosti, aj dnes si pamätám jeho zvláštny pach, keď sim o mňa otieral hlavu a cítili sme, že naše srdcia bijú spoločne.
Vybrali sme sa na Štrbské pleso. Išli sme dlho predlho, ale potom som objavil, že keď sa párkrát mocne nadýchnem, zakrúti sa mi hlava. A bolo mi tak zvláštne krásne, akoby som lietal nad priezračnou hladinou Štrbského plesa s červenými rybami.
Vtedy som sa do hôr zaľúbil. Videl som, že sú živé, cítia každý náš krok, každé nadýchnutie. Sú krásne, ale aj divé, ostré, ale aj malebné. Stromy boli mojimi priateľmi, voňavé lúky sestrami, nad hlavou svietilo mocné Slnko Otca v oblohe Matky.
…Každý deň nás posúva k Večnosti. Aj keby som mal tých dní do konca už len pár, môžem povedať, že to stálo za, mohol som byť tam, kde život chutí ako plody Malinového ostrova…
© anton a. pižurný
BIELA SKRINKA