…Naši sa raz rozhodli, že sa budem učiť po nemecky. Ja by som skôr prijal angličtinu, ktorú učili na našej Základnej deväťročnej škole, ale nedalo sa nič robiť. Objednali ma na súkromné hodiny k staručkej pani profesorke na dôchodku. Bola celkom milá, vždy mi uvarila čaj a dala k nemu sušienky. Všade mala čipkované dečky na starožitnom nábytku. Jej bytík bol v paneláku, ale mal zvláštnu atmosféru aj vôňu, akoby som bol v nejakom starom dome. Bývala tam sama, iba s bielym pudlíkom, ktorý jej robil spoločnosť a s ktorým sa často zhovárala tiež po nemecky.
Trápila ma s „derdídas“ poriadne. Ja som nikdy nebol vzorný žiak, ale na tie jej hodiny som sa trocha aj pripravoval, lebo sa mi to akosi nezdalo fér, prísť k nej nepripravený. Raz som to však nestihol a tápal som. Pani Nemčina (ako som ju volal) prekvapene dvíhala obočie a hrozila mi prstom s nafialovo (rovnako ako mala aj vlasy) namaľovaným nechtom.
Jej biely psík mi zo začiatku len nervózne oňuchával nohy a raz sa ma dokonca pokúsil pohryznúť. Pani Nemčina ho za to udrela po hlave, zakňučal a zeliezol do kúta. Po niekoľkých lekciách sme sa s ním však skamarátili, potajomky som mu dával sušienky.
Aj vtedy som ho hladil pod mojou stoličkou. Psík náhle začal veselo štekať a skákať mi po nohe. Pani Nemčina povedala, že si ma už obľúbil a že ma má rád. O chvíľu sa mi však o tú nohu začal trieť. Tušil som niečo neblahé. A veru. Zrazu som na ponožke a nohavici zacítil niečo vlhké. Mal som tam čosi ako bielko z vajíčka.
Pani Nemčine som o tom nič nepovedal, potajomky som si to v kúpeľni utrel, ale na nemčinu som sa prestal pripravovať a skončilo to veru neslávne.
Ona neskôr umrela a ja keď som prechádzal okolo jej paneláku som si vždy spomenul na túto príhodu. Nikomu som to neprezradil, prečo som vlastne prestal chodil na hodiny nemčiny…
🙂
© anton a. pižurný
BIELA SKRINKA