Každá generácia má svoje módne výstrelky, hity doby. Kedysi to boli napríklad „hulahop“, „jojo“ neskôr „céčka“, či „skákať gumu“. Nás, ako žiakov Základnej deväťročnej školy v socialistickom Československu najviac zasiahol „Kliklak“.
Boli to dve gule z umelej hmoty, ktoré boli spojené povrázkom. Na ich konci bol krúžok, ktorý sa chytil medzi prsty a rozhojdaním guličiek sme sa pokúšali priviesť ich do pravidelného pohybu, aby udierali o seba a pružne od seba odskakovali. Nebolo to celkom ľahké, bola to niekedy priam skúška trpezlivosti. Zápästie sme mali veru riadne dobité, často až do modra. Po prvom „klikaní“ pod rukou sa pristúpilo k ďalšiemu stupňu virtuozity.. A tým bolo konečné klikanie guličiek pod a nad rukou. Bol to pocit priam povznášajúci, keď sa toto podarilo aspoň na niekoľko sekúnd.
Vlna kliklakov zasiahla našu krajinu ako mor. Vo všetkých mestách, či dedinkách sa začalo rozliehať typický klepot. Spočiatku bolo dosť problematické zohnať si ich, boli dokonca aj pokusy o výrobu vlastných, ale tie nedopadli dobre. Gule zo smeroviek nákladných automobilov PV3S boli riadne ťažké, ale ľahko sa kradli… Boli rôznej farby a kvality. Mne sa nakoniec podarilo zohnať si fajné, čierne, z výborného materiálu.
Keď sa už dospelo do stupňa, že sme dokázali klikať hore aj dolu niekoľko minút, našli sa dokonca aj takí frajeri, že mali dva kliklaky a synchrónne s nimi „klakali“ v pravej i ľavej ruke.
Kliklak vydával dosť silný zvuk a preto sa časom začalo proti nim bojovať. Najskôr ich zakázali v škole, neskôr aj na verejnosti obmedzovali ich „šíriteľov“. Kliklak dostal chuť zakázaného ovocia…