Ahoj Tamarka,
tu ráno kohúty kikiríkajú už veľmi skoro a je ich tu veľmi veľa. Zobudia ma a už nemôžem zaspať. Tak si sadnem ku počítaču a píšem Ti.
Včera sme boli na veľkom výlete. Dlho sme išli autom cez veľké hory, až sme sa konečne dostali k nášmu cieľu. Volá sa Cilaos a je to stred obrovskej sopky, medzi velikánskymi štítmi – kopcami. Je tam postavené mestečko. Chvíľu sme tam boli, fotili sme sa, dali sme si kávičku a výbornú bagetu s kuracím mäskom. Zobral som odtiaľ pre Teba aj kamienok – je to kus stuhnutej lávy, ktorá horúca vyteká z tej sopky. Keď sa vrátim, dám Ti ho na pamiatku. Potom sme sa zastavili na jednej dedine, kde som si dal vynikajúcu pečenú kačicu, ujo Francis si dal mäso z chobotnice. Hovoril som, ako sme my dvaja, ty a ja, spolu varili, aká si šikovná.
Všade tu kvitnú krásne veľké kvety, ktoré by sa Ti určite veľmi páčili. Vravel som domácim, ako si mi v Štiavnici trhala a nosila kvietky, ale ako si sa potom naučila nechať ich rásť a pohladkáš ich, aby rástli aj pre druhých. Dlho sme cestovali autom okolo ostrova popri mori. Bolo to veľmi pekné a bolo mi ľúto, že tam nemôžeš byť so mnou. Ale stále na Teba myslím, aj v sne sme spolu.
Maj sa pekne, ľúbim Ťa, dávajte si na seba pozor.
Tvoj tato Anton
La Reunion, 5. jún 2006
(Tamarka má dnes už 13 rokov…)