(Jožovi Urbanovi)
Presýpa sa v nás Čas
v odrezaných hrdlách fliaš.
Čas prúdi, čas sa leje,
čas je vždy, aj keď nič už nie je.
Milosrdný kat, aj neúprosný zvodca
silného aj slabého, každého si počká,
posúva naše zbytočnosti do čiernej diery,
možno má malú nádej len ten, ktorý verí,
že kat ho trafí medzi stavce presne,
že nekonečné v jeho slučke sú už iba piesne
o láske, o živote a o bytí, keď nás chytí
do svojich osídiel samota, ktorá celá chorá
netuší, že nie je konečnou stanicou,
že jej moc je smiešna,
hoci piješ z dna a tuhneš v kov
s jej depresívnou blednúcou tvárou,
a tešíš sa z jej darov,
ktoré ti položila na rov.
Nenaučili sme sa, brácho žiť,
tak sa naučíme aspoň umierať
ako cínoví vojaci,
dobrou whiskou sa kojací,
akoby nás mala jedna mať.
To naučil nás Majster Čas.
(c) anton andrej pižurný
