Raz sme sa takto prepravovali celú noc. Ja som bol vo vnútri obrneného bojového vozidla pechoty (BVP). Bol tam s nami aj špagát (čiže absolvent vysokej školy vo veliacej funkcii veliteľa družstva). Bol absolútne neschopný viesť aj sám seba, nieto ešte vojakov. Ale mal som ho rád. Volal sa Jan a bol odkiaľsi z Moravy. Keďže kolóna bola neustále v pohybe a nemohli sme si ani počas zastavenia vybehnúť hoci na potrebu, cikali sme tak, že sme si vzadu pootvorili dvere, priviazali sme sa opaskami o kľučku a urobili sme, čo bolo treba. Náš špagát Jan však dostal potrebu, ale veľkú. Dlho sa skrúcal a zvíjal, vyrážal zo seba výkriky ako: „Kdy už skončí tahle pakárna?! Já už chci být doma! Budu tam sedět v obývačce a budu poslouchat hudbu..!“ A podobne. Nakoniec to naozaj nevydržal, urobil potrebu v kúte do novín a vyhodil to z Ótéčka…

 

Nadránom sa kolóna zastavila. Jan precitol a spýtal sa ma: „Písmo, kde jsme?“. Otvoril som dvere a neveril som vlastným očiam. Na kopci s rannou hmlou sa pred mnou priam mysticky týčila tabuľa s názvom obce…

– Tak kde jsme?? – Jan opakoval otázku.
– Na Oném světe, špagáte – odpovedal som mu.

Jan sa urazil, zase niečo zašomral a zaliezol do spacáka.

 

Ale ja som som si nevymýšľal. Na tej tabuli bolo naozaj napísané „Onen svět“. Bolo to bizarné, ale bolo to naozaj tak. Vedel som, že raz o tom napíšem. Tak som to teraz, po tridsiatich rokoch urobil…

© anton a. pižurný