… To som ako čerstvý absolvent nadstavbového štúdia Knihovníctvo na SKŠ Pekná cesta, Bratislava, nastúpil do svojho prvého zamestnania. Kníhkupectvo na Steinerovej ulici. Vedúcim bol pán B., distvingovaný, sčítaný a dosť originálna postavička v modrom plášti v mori knižných chrbtov. Písal sa rok 1983…
Tešil som sa, ako si fajne budem za pultom predávať dobré knihy, pokecám so zákazníkmi. Ale kdeže! Na to som bol ešte príliš mladý „zobák“. Musel som pekne dozadu, do skladu, kde sme balili stovky kníh do balíkov na dobierku. Riadne otravná robota. Vpredu zatiaľ pekne pri pokladni postával pán vedúci so svojou zástupkyňou a mali pekný deň. Jediným mojim únikom vtedy bolo ísť sa najesť vedľa do vtedy fungujúceho bufetu „Centrál“, ktorého sortiment bol vskutku rozmanitý. Na raňajky som si tam dával buď chlieb vo vajci, pekne aj s horčicou a cibuľkou, alebo s bryndzovou nátierkou. Ak bolo deň predtým perno, tak aj malé pivko (ak už bolo desať hodín). Tam som po prvýkrát v mojom živote jedol šolet. Neviem, či bola presne dodržaná technológia, ale celkom mi chutil.
Knihy boli vtedy tiež „podpultový tovar“. Tých najlepších titulov vždy prišlo iba zopár a išli hneď pod pult. Tie boli len pre najlepších zákazníkov, alebo spisovateľov, ktorých tam aj na pokec chodilo tiež dosť. Boli to napríklad Kafkove Povídky, romány Ruda Slobodu, alebo Proust.
Aj vtedy existovali „bestsellery“. Boli to najmä Hellerove knihy: Hlava XXII., Niečo sa stalo, Gold nad zlato a ďalšie. Alebo od Arthura Hailey: Letisko, Hotel, Peniaze, Konečná diagnóza. Ja som mal v detstve obľúbenú jeho knihu „Let do nebezpečenstva“, vtedy som pochopil, čo znamená „zhltnúť knihu na jeden dúšok“. Mne osobne najviac zarezonoval Ken Kessey v českom preklade „Vyhoďme ho z kola ven“, ktorú sfilmoval Miloš Forman vo filme „Prelet nad kukučím hniezdom. Samozrejme, v slovenskom preklade, ako to už bývalo a býva hlúpym zvykom, musel byť iný názov: „Bol som dlho preč“. A samozrejme Vonnegut.
No a potom to prišlo… „Katova pieseň“ Normana Mailera… To bol masaker! Už pred dodaním tovaru sa chodili ľudia pýtať, či sme to už dostali. A nastal deň „D“. Pred predajňou zaparkovala modrá Avia, šéf mi dozadu zakričal „Tóny, prišiel tovar!“ a Tóny musel pekne nechať všetko tak a ísť nosiť tovar z auta do predajne. Ale tentoraz sme museli ísť všetci. Doprostred predajne sa položila drevená paleta, vytvorili sme živú reťaz ako pri požiari a už to išlo. Uff! Podarilo sa nám naukladať 500 kusov tohto hitu na paletu a ľudia už strkali hlavy do predajne…
© anton a. pižurný
(pokračovanie)