Slovenská kniha…
.…Po smršti menom „Katova pieseň“ sme si trocha vydýchli, najmä, keď šéf odišiel „na podnik“, čiže do riaditeľstva Slovenskej knihy na dnešnej Štefánikovej ulici, zástupkyňa kamsi na vínko s niektorým zo svojich priateľov z umeleckej brandže. Najviac sa pýšila svojou známosťou s fotografom Karolom Kállayom, ktorý občas chodieval do našej predajne a veľmi ma raz rozveselilo, keď si prišiel kúpiť niekoľko desiatok jeho vlastných kníh, čo som fakt nechápal. Kupovať v obchode vlastnú knihu…
Vtedy som sa konečne mohol postaviť za pult kníhkupectva a vychutnávať si tie chvíle. Najmä, ak prišiel napríklad môj vtedajší priateľ Miloš Žiak (o kamarátstve s ním ešte napíšem inde) a ja som mu mohol spod pultu vytiahnuť spomínané Kafkove Povídky (vyšli vtedy v češtine, myslím že v Odeone). České preklady mali vtedy chuť zakázaného ovocia. Na Dunajskej ulici pred Českou knihou (dnes je tam tuším banka a trocha nižšie, pri Liga pasáži bolo tiež Kníhkupectvo, v ktorom som pracoval tesne pred mojou vojenčinou, dnes je tam butik) boli každý štvrtok dlhé rady, pretože prišli nové tituly. Nám chodili české knihy sporadicky a naozaj iba v niekoľkých exemplároch.
Neviem, kto pracoval vtedy v distribúcii podniku Slovenská kniha, jediného pána, ktorého si odtiaľ pamätám, bol pán Orlík, ktorý vydal knihu „Čo sa sluší a čo nie“, čítaval som ju ako chlapec v mojich rodných Želiezovciach, kde bola dlhé roky vedúcou Slovenskej knihy moja mama Janka, tam nás dokonca párkrát pán Orlík navštívil. Moja mama spomínala častejšie aj akéhosi pána Ivana Kadlečíka, spisovateľa, ktorý tiež robil v Pukanci neďaleko našej milej Štiavnice vedúceho Kníhkupectva. To som vtedy netušil, že raz budem mať tú česť, priateliť sa s týmto majstrom…
(c) anton a. pižurný