Samoška pri autobusovej stanici Nivy je pomerne ukrytá, ale my o nej vieme, preto nám občas poslúži. Tiež patrím k tým, ktorí občas radšej nakúpia v zastrčenej malej samoobsluhe, než v niektorom z chýrnych obchodných reťazcov.
Takto som si odskočil pred odchodom autobusu ešte kúpiť chlieb. Predajňa bola malá, dve pokladne tiež. Tlačili sme sa pri jednej pokladni viacerí. Staršia pani predo mnou pozrela na môj jednopoložkový nákup (ona mala v košíku asi 5 položiek) a povedala:
– Nech sa páči, vy toho máte menej, pustím vás.
– Ale nie, netreba, ďakujem, ja sa neponáhľam, – prekvapený som odpovedal.
– Ale ja vás predsa púšťam.
– Nie, ďakujem, – usmial som sa.
– Ale ja vás púšťam, tak čo?
– Ďakujem, ja počkám.
– No teda! Prečo neráčite ísť, keď vás púšťam? – urazeným tónom pani zlostne, až agresívne pokračovala. Nerozumel som tomu, prečo pani tak tvrdošijne trvá na svojom. Pomyslel som si, že asi chce dlhšie ostať v obchode, chce sa zohriať, alebo ktoviečo.
Pani však stále ukazovala, aby som išiel k pokladni, preto som radšej odišiel z radu pri pokladni k regálom a zobral som si ešte aj mlieko. Keď som potom prišiel znova k pokladni, tá pani tam už nebola.
Čo som urobil zle?
© anton a. pižurný