Stará známa pravda hovorí, že život dokáže stvoriť také príbehy, aké nevymyslí ani najlepší dramatik. Rovnako – tragicky – pôsobí niekedy hra zabávačov, či „moderátorských osobností“ so slovami v našich médiách. Tí však majú svoje vzory v našich špičkových a špikových predstaviteľoch politických ako koaličných, tak opozičných. Nuž a tiež textárska produkcia niektorých „samotextárov“ devalvuje toto umenie na infantilnú výrazovú žumpu, v ktorej sa topia asonancie a gramatické rýmy so štýlom a obsahom nie nepodobným „perlám“ nedávneho socialistického tábora (tie však vykazovali aspoň určitú úctu k slovu, keď už inú nie, tak aspoň voči cenzorom).
Cesta autobusom, keď si sadáte dozadu, medzi deti, cestujúce kamsi na prázdniny. Chuť prečítať si aspoň letmo titulky v novinách vás okamžite prejde po ich zvukových prejavoch. Odrazu spozorniete: jedno dievčatko kamsi hľadí z okna a s námahou číta: „Číslo armády. Čísla armády… Čo je to číslo armády?“ – nechápem a počúvam ďalej: „Čísla armády. Ulica čísla armády…“ – Dievčatko číta názov ulice „Ul. Čsl. armády“ . Táto šiestačka už nevie, že kedysi existovalo Československo, táto žiačka už nevie, že 21. augusta 1968 práve okupačné armády prepadli túto krajinu…
Táto žiačka asi ani nevie, že 1. januára 1993 sa Česko s Slovensko rozdelilo na dva „bratské národy“…
To dievčatko by sa však mohlo raz dožiť toho dňa, keď inštitúcia menom „armáda“ už nebude potrebná…
(c) anton a. pižurný