ANJELSKA VEČERA
Varenie, písanie a láska sú vlastne veľmi jednoduché a rovnaké:
– Treba dať iba dobré veci v pravý čas do tých správnych súvislostí…
(aap)
…Prichádza stíchnutý a unavený koniec. Naše telá cez deň spotrebovali všetku šťavu, ktorá blúdila riečiskom našich vlásočníc, akoby naša láska už nemala cestu späť do životnej pumpy v hrudi, ktorej tvar mi vždy pripomína
krásny ženský zadok.
Prestretý je iba jeden biely obrus. Neviem prečo, ale spomeniem si, že moja stará mama mi hovorievala, že u nich robievali cesto na štrúdľu tak, že zvesili z pántov kuchynské dvere. Ale tiež ich zvešiavali, keď niekto umrel a použili ich ako máry. Mne však ten obrus viac pripomína čistotu
nepoškvrnenej posteľnej plachty…
A milostný oltár, na ktorom ležíš ako na márach Lásky.
Mimochodom, Francúzi volajú orgazmus – malá smrť..
Pozeráme si do očí. Nepotrebujeme hovoriť. Celý deň som mal pred očami Tvoju tvár a preto Ti teraz dlhým pohľadom hovorím, že si stále vo mne, každý deň mi robíš krajším. Vtekám do Tvojho pohľadu, Tvoje oči sú čisté – a čo je najkrajšie – vidieť cez ne do Tvojej vznešenej duše. Je krehká a čistá, – ako kvapky rannej rosy po nej stekajú úprimné myšlienky.
Prinesieš pohár agátového medu a porcelánový čajník so spareným lipovým kvetom. Na kúsku masla na malej šalotke upražíš štyri žltučké vajíčka od starej mamy. Podľa jej spôsobu krajce narovno odkrojeného domáceho chlebíka nasucho užiariš na platni sporáka, v ktorom horí bukové drevo.
Potrieš cesnakom. Obaja sa usmejeme…
Pomaly si vkladáme do úst chutné kúsky jedla, zapíjame voňavým čajom.
Po-ma-lič-ky. Pozeráme si do očí. Trocha sa ma hanbíš. Nemusíš. Začínaš voňať. Nie nejakou kúpenou voňavkou, ale z teba vystupuje v jemných vlnách nesmierne príťažlivý esprit, ktorý oslovuje viaceré zmysly, nie iba čuch.
Milujeme sa očami. Dlho a pokorne. Potom si rozhodnutá: upraceš zo stola, berieš biely obrus a zahaľuješ sa do neho. Odchádzaš ďaleko do noci, mizneš vo vlhkej letnej tme a ja viem, že Ťa vidím naposledy.
Tvoja obeta nebude nikdy dokonaná.
Preto mám Tebou tetovanú dušu a preto sa budeme už navždy milovať iba očami. Ja si líham sám na posteľ, ktorej jednu nohu tvorí mladý strom, ktorý som spílil a ku nemu prirobil tri nohy a lôžko. Takto som s hrčavými prstami koreňov vborený do zeme, spojený každú noc s našou Matkou, po ktorej pestrej tvári jemne našľapujú Tvoje spanilé nohy. Hoci tu nie si, nie som sám.
Na stole ostal strúčik cesnaku. A prázdna porcelánová šálka, z ktorej sa ešte parí, hoci je už vypitá. Si preč a si tu. Si večná.
Si Láska. Variť treba s láskou a milovať s chuťou.
A ja hlupák som si znova poplietol poradie…
A idem spať hladný.
(c) anton a. pižurný
Pandorina skrinka