Moja priateľka denne cestuje do práce ráno do Bratislavy a večer späť. Nezávidím jej to, najmä keď sa autobus pred naším hlavným mestom dostane do zápchy, vtedy sa z inak takmer hodinovej záležitosti stane aj niekoľkohodinová. Veľa sa sľubuje od vybudovania štvormiliardového projektu cestného obchvatu. Sú však aj také názory, že tento obchvat nič nevyrieši a zápchy sa budú vytvárať aj naďalej.
O kvalite ciest v Bratislave radšej pomlčím, pretože napríklad vozovka zo Zlatých pieskov smerom k Bajkalskej bola v takom katastrofálnom stave, že sa v autobuse nedala napísať ani esemeska do mobilu, tak vozidlo podskakovalo na výmoľoch a dierach. Istá cesta v Bernolákove pri Bratislave tiež vykazuje kvalitu, že sa na nej cestujúci cítia akoby bolo niekoľko rokov po druhej svetovej vojne. Hotový tankodrom. A geniálny semafor pred Metrom v Ivanke pri Dunaji tiež vytvára neskutočné kolóny, ktoré by sa možno dali vyriešiť vybudovaním jednoduchého kruhového objazdu.
Aj toto všetko vplýva aj na nálady cestujúcich v ranných špičkách, alebo pri návrate domov. Túto skutočnosť potvrdzuje aj poznámka šoféra autobusu, ktorý nedávno povedal mojej priateľke:
– „Pani, musím vám povedať, že dnes ste prvý človek, ktorého vidím usmievať sa“.
Kde a ako to vlastne žijeme? Píše sa rok 2016…
… a úsmev je v tejto dobe potrebný a dôležitejší, než si myslíme.
© anton a. pižurný