„Na uliciach veľkomiest desaťtisíce ľudí čakajú na svojich vodcov.“ – Tak to v roku 1972 napísal štiavnický spisovateľ Anton Hykisch.
Rytieri sú dnes nemoderní. Ich ideály nikoho nezaujímajú, nanajvýš z pohľadu tvorby imidžu, ktoré sa však v skutočnosti ukážu ako „cisárove nové šaty“, hoci značkové.
A tak súčasní rytieri chodia po okrúhlej Zemi v hrdzavých brneniach, bojujú proti veterným mlynom a ich istým honorárom je výsmech.
Podľa povesti Sitnianski rytieri čakajú v útrobách bájneho Sitna pri Banskej Štiavnici s jednou nohou v strmeni svojich koní na povel, aby vyjachali na pomoc našej krajine, keď to bude najviac potrebovať. Ich veliteľ každý rok výjde von a zvolá: „Či už?“. Ak sa nedočká odpovede, vráti sa späť do Sitna.
Rovnako takto čaká aj politik, ktorého „služba občanom“ má kredit iba jeho zlatej karty, jeho konanie v prospech väčšiny je virtuálnou realitou, ktorú neinformovaný občan, zavalený každodenným bojom o dôstojné prežitie, vníma ako realitu skutočnú.
Je to ako s tou sudičkou, ktorá predpovedala dieťaťu na rukách: „To dieťa bude politikom – usmieva sa na človeka a zatiaľ sa mu vyciká do ruky.“
…Napriek tomu všetkému sú títo rytieri medzi nami. Ak chcete vedieť, ktorí sú to, spoznáte ich veľmi jednoducho: hľadia Vám priamo do očí a nenariekajú…
– Už?
© Anton A. Pižurný