Ako malému chlapcovi sa mi na prázdninách u starej mamy páčil legendárny vrch Sitno, ktorý ma zvláštne priťahoval. Páčil sa mi tak, že som raz na mojom mieste pri bránke záhrady k potoku z drobných kamienkov vyskladal jeho obraz, mozaiku. Mame a sestrám sa to veľmi páčilo, starý otec sa ani nešiel pozrieť, iba hodil rukou. Bol som na seba veľmi pyšný, že sa mi to tak pekne podarilo.
Jedného rána, keď som sa s veľkým krajcom chleba s maslom a malinovým lekvárom vybral na ďalšiu výpravu, ma pri potoku čakal úder. Môj obraz – mozaika Sitna – bol zničený! Ktosi ho celý rozhádzal, nezostalo z neho nič, iba hŕbky kamienkov. Veľmi som sa nahneval a nechápal som, ako to mohol niekto urobiť. A prečo to vlastne urobil? Do očí mi vhŕkli slzy, keď som si všimol popri hŕbkach husacie lajná. Pochopil som, že to urobili husi! A už sa aj zákerne blížili k potoku. Nahnevaný som zobral dlhý prút z plota a pustil som sa do nich.
Kŕdeľ sa rozbehol s hlasným gáganím na všetky strany. Šľahal som prútom so slzami v očiach. Perie lietalo. Keby ma bol vtedy niekto videl, asi by nechápal, čo sa deje.
Odvtedy som sa husí nebál, ony sa báli mňa.
🙂
(c) anton a. pižurný
Spriadanie myšlienok