V neverejnom súdnom procese napokon nad 41-ročnou Matou Hari vyriekli 25. júna 1917 najťažší ortieľ. Za špionáž v prospech nepriateľského Nemecka dostala trest smrti. Verdikt vraj prijala pokojne, bez akejkoľvek známky vzrušenia. Bývalá slávna tanečnica a milenka mocných strávila ešte takmer štyri mesiace vo väzení. Podľa vtedajších francúzskych zákonov oznamovali odsúdenémutermín popravy až hodinu pred jej vykonaním. Po Matu Hari takto prišli skoro ráno 15. októbra 1917. V kancelárii veliteľa väznice mohla napísať tri listy na rozlúčku. Prvý adresovala dcére, druhý jednému zo svojich milencov a tretí akémusi neznámemu človeku. Či sa tieto listy k adresátom aj dostali, sa však nevie. O šiestej hodine a pätnástej minúte postavili Matu Hari pred dvanásťčlennú popravnú čatu a tá vykonala rozsudok. Z tucta striel, ktoré vyšli z hlavní, ju zasiahli iba dve, pričom len jedna z nich bola smrteľná.
Svedectiev o posledných okamihoch jej života je veľa, ťažko však jednoznačne povedať, čo je pravda a čo fáma. Traduje sa napríklad, že keď ju postavili pred popravnú čatu, povedala len: „Smrť nie je nič, je to len súčasť života,“ potom si roztiahla kabát a ukázala vojakom svoje nahé telo. Podľa iných zase poslala svojim popravcom vzduchom bozk a hľadiac im do očí, pokojným hlasom povedala: „Páni, ďakujem vám!“ Nech bola skutočnosť akákoľvek, isté je, že výstrely, ktoré pred deväťdesiatimi rokmi zneli na popravisku v lesíku Vincennes neďaleko Paríža, ukončili život jednej ženy a zároveň odštartovali mýtus o Mate Hari. Mýtus o osudovej žene a veľkej špiónke.
V holandskom Leeuwardene na mieste, kde stál dom, v ktorom sa narodila, jej postavili pamätník. Dom v roku 2013 zhorel, naposledy v ňom bolo kaderníctvo s názvom Hari hair.
Informácie o nej (pôvodom Holanďanka, vlastným menom Margaretha Geertruida Zelleová), by však mohli prezradiť viac práve v tomto roku. V roku 1917 totiž jej spisy uložili do trezoru s tým, že budú odtajnené až o sto rokov. Ten rok je tu.
(spracoval aap)