Bolo to po roku 1990. Ulice na Slovensku mali v tom čase ešte rôzne mená, ako napríklad Leninova či mená po potentátoch režimu. Býval som v tom čase v Banskej Štiavnici na novpostavenom sídlisku Drieňová, na ulici Antonína Zápotockého, komunistického prezidenta Československej republiky. Túto ulicu v tom čase tvoril jeden jediný panelák s niekoľkými vchodmi.
Vydával som v tom čase na kolene svoje prvé periodikum „Pištoľník – závislá úletová perióda“, kultúrno spoločenský mesačník. Keďže sa „doba zmenila“ napísal som v ňom aj o tom, že by bolo dobré zmeniť názov našej ulice. A keďže kedysi na miestach, kde stál náš panelák mali svoje polia pátri, navrhol som názor „Pátrovská“.
Niekoľko týždňov bolo ticho. Potom jedného dňa u nás zazvonila pracovníčka organizačného oddelenia Mestského úradu pani P. a povedala mi, aby som jej dal svoj občiansky. V tom čase to bola taká malá červená knižočka s niekoľkými stranami. Prekvapený som jej ho podal. Pani P. šťukla perom, v mojom občianskom preukaze preškrtla názov ulice „Zápotockého“ a nad to napísala „Pátrovská“.
Bol to zvláštny pocit. Bol som vlastne autorom názvu ulice. Bola to zvláštna doba…
(c) anton a. pižurný