Keď som bol malý, mojou obľúbenou knižkou bola „Keď bol Paľko sám na svete“ od Jensa Sigsgaarda. Paľko sa raz zobudil a zistil, že je na svete celkom sám. Najprv sa mu to páčilo, lebo mohol robiť čo sa mu len zachcelo. Potom však pochopil, že dobre mu je len medzi ľuďmi.
Ja som sa tiež občas budieval s plačom. Snívalo sa mi niečo veľmi krásne (raz sa mi snívalo aj to, že viem lietať, stačilo len tak zvláštne zdvihnúť nohy), ale potom som sa prebudil a zistil som, že je to len sen a to mi prišlo veľmi ľúto. Raz som sa tiež takto zobudil a cítil som sa ako Paľko, keď bol sám na svete. Nikde nebolo nikoho. Sestry boli v škole, mama v robote a otec už nežil. Bolo mi veľmi smutne samému. Chodil som z kuchyne do izby, ale všade bolo len ticho. Bolo mi do plaču.
Posadil som sa v obývačke na gauč. Odrazu som začul, ako niekto dýcha. Celkom zreteľne som počul dych blízko mňa. Najskôr som sa preľakol a kričal som, kto je tam. Keď sa nikto neukazoval a dýchanie pokračovalo, premkol ma strach a išiel som k nášmu veľkému zrkadlu, ktoré malo také dve bočné zrkadlá. Naklonil som ich k veľkému zrkadlu a ukázala sa moja podobizeň v mnohých obrazoch. Šepkal som si: „Je nás veľa, nemusíme sa báť“.
Ale ten dych neprestával. Prehľadal som celú obývačku, nazrel som za televízor, za skriňu. Dokonca som otvoril aj perinák na gauči. Nikde nikto. Nechápal som to, lebo ten dych som počul celkom jasne.
…Po rokoch som bol pri hrobe mojich rodičov. Chvíľu som tam ticho stál, potom som si vzdychol a začal som zhlboka dýchať.
A usmial som sa…
(c) anton a. pižurný
BIELA SKRINKA