Po mnohých rokoch som sa rozhodol, že si urobím birmovku. Nežil som síce práve najcnostnejším životom, ale moja ťažká životná situácia v tom čase pomerne logicky vyplynula do myšlienky „Pomôž si človeče, aj pán Boh ti pomôže“…
Ako birmovného otca som som vybral priateľa Zdena, ktorý sa trocha ošíval, že je síce katolík, ale bol a je komunista. Nakoniec však súhlasil. Ako birmovné meno som si vybral „Andrej“, po Andrejovi Kmeťovi, Andrejovi Braxatorisovi, či Andrejovi Trúchlom – Sytniankom. Zdeno to však na poslednú chvíľu odriekol a tak sa mi podarilo deň pred birmovkou presvedčiť môjho priateľa Erika a ten sa aj stal mojím birmovným otcom.
Chodievali sme na prípravu do Štefultova, kde bola vedľa kostola naľavo škola, v ktorej kedysi učil môj obľúbený spisovateľ Jozef Horák a napravo bola fara. Tam sme sa viacerí pravidelne stretávali až do našej birmovky. Dôstojný pán B. bol celkom fajn, dobre sme si podiškurovali. Raz sme sa zhovárali o tom, ako Mojžiš zišiel z hory Sinaj a priniesol Desať Božích prikázaní. Akýsi čertík vošiel do mňa a spýtal som sa pán farára, nevinne mu hľadiac priamo do očí:
– Desať? A nebolo to málo, dôstojný pán?
Taký prekvapený výraz som dovtedy u neho ešte nevidel…
🙂
(c) Anton Andrej Pižurný
5. februára 2017