Mnohí si mysleli, že Ondrej je naivný. Dokonca ho niektorí nazývali aj „Chlapec od koní“. Jeho, muža, ktorý z bývalého schátralého kravína dokázal vybudovať nádhernú oázu, ktorej dal meno „Ranč Nádej“. Raz som sa ho spýtal, prečo sa pred niektorými ľuďmi správa ako hlupáčik. Žmurkol na mňa a hovorí:
– Tonko, niekedy sa radšej takým urobím a oni mi potom povedia viac… – a usmial sa svojím širokým úsmevom.

Asi týždeň po krste som sa ho spýtal, či sa mu ozval pán minister.
– Ale pravdaže, páčilo sa mu to veľmi, vraj to dokonca bolo aj v Novom čase na prvej strane.
– Nemyslel som práve na to. Dobre, tak ti to prezradím. Poprosil som pána ministra, aby ti pomohol.

Ondrej sa zachmúril.
– A to si mu načo povedal?
– Oňo, pozri, viem, v akej si situácii. Ty si už pomohol mnohým, tak by konečne mohol niekto pomôcť aj tebe.

Usmial sa.
– Ale veď pán minister mi predtým, než odišiel pomohol!
– To som teda rád. A koľko?
– Nepatrí sa vravieť. Ale poviem ti. Dal mi sto euro!
– No tak potom teda pán Boh zaplať!

Zasmiali sme sa a išli sme vykydať hnoj koníkom na hnojisko, nad ktorým bolo veľkými písmenami namaľované: „Prach si a na prach sa obrátiš...“

.:.
Anton Pižurný

foto autor