Písanie poézie nie je skladanie ľúbivých slovíčok vo farebnej gýčovej forme, ale hlboký ponor do tajomných komnát srdca a duše, podaný v skutočných obrazoch nádhery aj temnoty života.

Úspechom v literatúre nie je predať čo najväčší počet výtlačkov, ale osloviť človeka v nádeji, že hoci sa zdanlivo svet pomaly rúti do záhuby, vzopretie a pnutie spisovateľa aspoň na milimeter oddiali jeho koniec. Spisovateľ musí v každom okamihu zazrieť záblesk Večnosti.

Knižný debut Zdenky Wenzlovej Švábekovej „Roztavené putá“ (s ilustráciami Kataríny Olíkovej) sa radí medzi to kvalitnejšie, čo v poézii u nás v poslednom čase vyšlo. Nečudo, veď Zdenka sa hlási k žiakom takého poetického majstra, akým bol Vojtech Mihálik, ktorý ju  zaúčal do tajov básnického remesla.

 

.:.
Anton Pižurný