…Po cestách začali hučať obrovské kombajny. Išli jeden za druhým, vo dne, v noci. V horúcich oblakoch vírili suchý prach. V poliach krútili pred sebou veľkými valcami, spod ktorých s vreskotom vylietali jarabice a bažanty. Bol to čas žatvy. Zrelé zrno sa sypalo z veľkých rúr do vlečiek, ktoré ťahali traktory vedľa kombajnov. Z nich sa sypala slama, z ktorej potom robili balíky. A z tých stavali veľké stohy. A to boli tiež skvelé miesta na hranie, hoci sa to nesmelo. Oj, koľko parádnych bunkrov sme si v nich postavili! Oj, z akej výšky sme smelo skákali do slamy!
Raz sme sa takto vybrali aj s Jarom a Ďurim na veľký výlet k Jarovmu ujovi. Pobalili sme si doma chleby so salámou, fľašky s vodou a ovocie. Vybrali sme sa skoro ráno. Vzduch bol úžasný a naše tri bicykle svišťali neznámou krajinou. Bolo to veľké dobrodružstvo. Krútili sme pedálmi dlhokánskymi nádhernými alejami topoľov a čerešní. Pripomínali mi tunel do Večnosti. Po určitom čase nás však začali bolieť nohy a zadky, tak vedúci výpravy, ktorým bol logicky Jaro, rozhodol, že si dáme prestávku. Zložili sme bicykle pod čerešňu neďaleko veľkého stohu. Samozrejme sme sa naň hneď vyštverali. Vybrali sme si jedlo, okolo nás lietali veľké motýle a debužírovali sme. Užívali sme si krásny deň.
Vtom sa pod nami ozval veľký krik!
– Mitt csináltok ott? (Čo tam robíte?)
Boli to dvaja starší páni, ktorí prišli potichu poza stoh. A vpredu sa zjavili dvaja ďalší! Nemali sme kam ujsť. Ja som už vtedy bol pomerne kreatívny a tak som svojou chabou maďarčinou zvolal:
– Le-le-lepkék fogunk! (Chytáme motýle!) – zakoktal som
Jaro s Tiborom najprv na mňa neveriacky pozreli a uškrnuli sa. Muži dolu čosi nezrozumiteľne zakričali a chystali sa vyliezť za nami. To sme už naozaj dostali strach a zoskákali sme zboku stohu. Podarilo sa nám prekĺznuť pomedzi nich k našim bicyklom. Jedlo sme nechali tam, vyskočili sme na naše stroje a uháňali sme alejou ako šípy. Po niekoľkých kilometroch sme zadychčaní zastali. Jaro sa pozrel na mňa a povedal:
– Lepkék fogunk! Ty si ale debil!
Rozrehotali sme sa, až sme padali po zemi. Jaro a Tibor totiž lepšie vedeli po maďarsky, ako ja. ale musíte uznať, že dôvod som dal skvelý! (Chytáme motýle je po maďarsky „Elkapjuk pillangóka“. Keď sme sa dosmiali, pokračovali sme v našej spanilej jazde.
.:.
Anton Pižurný
BIELA SKRINKA 28.4. 2017
(Pokračovanie)