Kedysi naozaj rodinám stačili na stravu chlieb, zemiaky, mlieko, kapusta a to, čo im dala záhrada. Chovali aj prasiatko a kravičku a dokázali z toho zdravo vyžiť po celý rok. Zemiaky majú u nás aj mnoho pomenovaní: krumple, grule, švábka, bandurky… Táto plodina, dovezená z Ameriky sa u nás mimoriadne dobre udomácnila. Moja mama spomínala s úsmevom na to, ako v povojnových rokoch mal jej mladší brat Stanko rád zemiaky.
Stanko sa ako malé dieťa nevedel dojesť jednoduchej pochúťky, ktorou boli zemiaky, uvarené, alebo upečené v šupke, na ne sa položil kúsok masla a posolili sa. Vravieval: „eťepytlí“ – ešte zemiačik, alebo „eťematľí“ ešte masielko, ak chcel viac masla, či „eťe oo“ – ešte soľ. Pravdaže sa museli zapiť mliečkom, najlepšie kyslým. Susedovie deti zase volali zemiaky „kypnypky“ a čerešne „ťeťeľeťe“. Ina zase – z vedľajšieho Antola – volala čerešne „kukačičky“, lebo ich mávali k pečenej kačici.
Stanko Považan vyrástol na mocného chlapa, ktorý rád spieval, miloval svoju rodnú dedinku Prenčov a svoj rodný kraj. Jeho obľúbeným príslovím bolo okrem iných aj „Od kapusty chlapi hustí“. Vyštudoval vinárstvo a dlhé roky pracoval v bratislavských Vinárskych závodoch. Dnes žije na dôchodku v Ivanke pri Bratislave.
.:.
Anton Pižurný
Spriadanie myšlienok
(úryvok)