… Opálený, zamilovaný, prejedený lángošmi chlapec Tonko, som nakoniec s rodičmi opúšťal legendárny Balaton. Maďarské pláne a puszty ostávali za nami a my sme sa blížili k hraniciam našej vlasti, Československej socialistickej republiky. Dlho sme museli čakať na Colnici. Muži v uniformách, akosi čudne nervózni, pobehovali na oboch stranách. Bolo to už nadránom a augustové ráno pomaly predznamenávalo prichádzajúcu horúčavu…
Nakoniec nám maďarskí colníci vrátili pasy a jeden z nich sa začudovane spýtal, či nevieme, čo sa u nás deje.
Nevedeli sme. Bolo to presne v noci na 21. augusta 1968. V tú noc nás obsadili vojská Varšavskej zmluvy.
.:.
Môj otec Anton, hoci vedel po grécky, nemecky, francúzsky, vyštudoval vo Viedni a obládal švabach, neovládal azbuku. Moje sestry mu teda museli prekladať na provizórnych transparentoch a na múroch nápisy, ktoré tam boli, napríklad: „Ivan, iďi damoj“ (Ivan, choď domov) a podobne.
Bola to veľmi zvláštna doba. Raz ráno som sa zobudil na obrovský hukot za oknom. Vyzrel som von a zostal som ako obarený. Našou ulicou išli obrovské tanky, s namaľovaným bielym pruhom. Do izby vošla moja mama a povedala:
– Synček, asi bude vojna…
Rozplakal som sa. Vedel som, že vojna je veľké zlo, ale nechápal som, prečo by sme sa mali zabíjať s Rusmi, keď to predsa dovtedy boli naši „bratia“.
Mama zobrala veľké tašky a išla sa postaviť „do fronty“, teda do radu pred obchod, lebo ľudia si kupovali veľké zásoby potravín. Múku, cukor, konzervy. Mne sa z tej doby veľmi páčili najmä „Dubčekove rožky“, ktoré mali skvelú chuť a boli riadne veľké.
.:.
Anton Pižurný
Biela skrinka (úryvok)