Pre chlapca v mojom veku to bolo v roku 1968 zaujímavé obdobie. V politike sme sa nevyznali, videli sme len to, čo sa dialo. Po tankoch s bielymi pásmi zostali rozbité krajnice asfaltiek, smrad a strach.
Vojačikovia, ktorí na svojich zelenohnedých autách s klikyhákmi namiesto značiek sa tmolili po našom mestečku, neboli žiadni veľkí frajeri. Mali dosť čudné červené tváre, zvláštne šikmé oči, niektorí aj ryšavé vlasy a nevraveli porusky, ale akousi čudnou rečou. Prihovárali sa nám, ale my sme nemali záujem, lebo naši rodičia ich nemali radi, lebo boli okupanti. Nápis „Okupanti domov“ bol dlhé roky napísaný aj na múre nášho Schubertovho parku. Bol síce aj zamazaný, ale písmená vždy nakoniec vystúpili a dali sa čítať.
Tiež bola na jednom dome pri maďarskom gymnáziu napísaná veľká jednička s bodkou. Až po mnohých rokoch sa dozvedel, kto bol autorom nápisov. Bol to Pavel P. a objasnil mi, že tá jednička znamenala, že tam býva prvý kolaborant mestečka.
.:.
Anton Pižurný
Biela skrinka
úryvok z rukopisu