Keď kráčaš cestou peknou, nenáhli sa.
Zastav sa pri každom obnaženom koreni,
svoj zrak opri o mäkkú velebnosť tyrkysových svahov,
preťatých žilami neviditeľných chodníkov
a zurčiacich ľadových tepien,
so stopami smädu a čistými myšlienkami.
Kráčaj pomaly a do svojich pľúc
mocne nasávaj stále nový život
zeleného lístia a omamnú,
sladkú vôňu schnúcich býľ neskorého leta.
Je dobré, ak pálenie tvojich chodidiel
nedá pokoja ceste, ktorá môže byť cieľom.
Cieľom rovnako konečným,
ako aj večným začiatkom.
Na tejto ceste nikdy nejdeš sám,
na tejto ceste kráčate mnohí,
táto cesta presne vie,
že naše nohy hodujú spoločne
v dotyku s našou matkou,
táto cesta sa kľukatí
pod láskavým pohľadom nášho otca.
Nevzdoruj únave!
Poddaj sa jej, veď okolo teba plynie večnosť.
Poddaj sa jej, veď vďaka nej
sa na chvíľu zastavíš a môžeš uvidieť to,
čo ti inokedy márnomyseľne uniká
do cudzej krajiny zabudnutia.
Cestou na vrchol nes v sebe slová,
ktoré opatruj, skúmaj srdcom,
obaľ do duší tých pred nami
a vynes ich nahor,
vynes na vrchol tento poklad,
hoci by si ich mal odovzdať
s ostatným výdychom.
Tie slová sú: láska, vlasť, rodina…
Keď sa ponoríš do výšky pod sebou,
nezabudni pozrieť ešte vyššie:
nad tebou vo večnosti
sú všetci tvoji blízki,
tam v modrozlatom oceáne
v teplých bielych dlaniach
na každého čaká nádhera splynutia.
Za slzy sa nehanbi:
sú to predsa kvapky toho mora.
Dosiahol si cieľ.
Tak môžeš znova začať.
.:
Anton Pižurný
foto Jiří Straka