Moja prvá láska bola raz na liečení v Bojniciach. Mali sme sladkých sedemnásť a vzdialenosti pre mňa vtedy nehrali rolu, preto som sa smelo vybral za ňou na dlhú cestu autobusom. V tých časoch to ešte bola pomerne dobrodružná cesta, na ktorej bolo treba viackrát prestupovať. Ale láska aj holých prenáša, tak som úspešne dorazil až do cieľa.
Boli to krásne dva dni, počas ktorých sme sa ruka v ruke obaja vznášali pár centimetrov nad zemou, tak ako to len prvé lásky vedia.
Nastalo ráno môjho odchodu a keďže ona si rada ráno pospala a nechcel som ju budiť, potichučky som sa poobliekal, umyl som si zuby a tvár. V pološere som si tvár natrel krémom z tuby a opatrne som sa vytratil.
Šofér autobusu na mňa s úsmevom hľadel, rovnako ako aj niektorí cestujúci. Nechápal som to, ale potom som si rukou prešiel po tvári. Zacítil som čosi drsnejšie než pleťový krém. Naslinil som so prst a pošúchal som si ním po líci. Ochutnal som a pochopil som. V polotme som si na tvár namiesto krému z tuby natrel zubnú pastu…
Píšem túto spomienku spred mnohých rokov, potom sme sa totiž 35 rokov nevideli. Vydala sa, ja som sa oženil. Ale dnes sme už obaja aj rozvedení.
Ona teraz tiež ešte spí, oddychuje tu vedľa mňa, vonku sa začína nový vriaci letný deň. Hrdličky v záhrade cukrujú ostošesť, idem do obchodu kúpiť kávu a teším sa na to, ako sa ona medzitým prebudí a toto si prečíta.
Tak pssst!
.:.
Anton Pižurný