Bol som na koncerte skupiny BUTY na seneckom amfiteátri. tešil som sa (ďakujeme za VIP, Naďa M.,), že si po rockoch zaspomínam (vznikli v roku 1986 zo skupín U238 a B komplex v Ostrave). Najväčší vrchol zažívali asi okolo roku 1994, keď vydali album „Ppoommaalluu“ a o rok na to „Dřevo“, najmä keď letel film „Jízda“. Ich pesničky boli drobné skvosty s dobrými, priam básnickými textami. Motív z ich „Tramtáryje“ som mal dlho ako zvonenie na mobile. Ale…
Radek Pastrňák síce vysvetľoval, že im chýba jeden člen kapely (otec klávesáka), ale aj napriek celkom dobrému ozvučeniu to bolo cítiť. Zahrali, čo bolo treba, nechýbali ani „Nad stádem koní“, „Jednou ráno“, „Mám jednu ruku dlouhou“, „Krtek“ a ďalšie, nakoniec samozrejme aj „Vránu“, chýbal snáď len „František“, ale…
Možno to spôsobila aj už pomerne vysoká veková hranica, možno horúčavy, možno vyhorenie kreativity, únava materiálu. Amfiteáter síce nezíval prázdnotou, aj svetelná show bola celkom slušná (aj pivo za 2 eurá!), ale…
Koncert Buty pôsobil pomerne nudne, napriek slušným výkonom. Tiež už pomaly mastodontná kapela „Iné kafe“ (oslávili 22 rokov na scéne aj s ich legendárnou Volgou), ktorá účinkovala po nich, rozdala pomerne viac energie a svoje urobil aj dav fanúšikov, ktorí sa nahrnuli pod pódium.
Nuž, čo už… Nemusí být každý den posvícení, ani každý život. Buty zanechali na ceste života svoju stopu. A dali mi najavo, že nik nemladne, ani ja. Všetci sa blížime k horizontu, kde „kamarádi někam letí a já tady musím klečet„. Ďakujeme organizátorom seneckého dvojkoncertu za kus nostalgie v letnom výpeku.
.:.
AP