…Keď sme sa trocha otrkali, zistili sme, že na vojne sú aj skutoční muzikanti. Samozrejme hneď mi napadla oná scéna, kde sa pýtajú mladých vojakov:
– Kdo umí hrát na nějaký hudobní nástroj?
– Já.
-Tak honem do kuchyně, čistit brambory!
Dostal som tip na jedného špagáta, ktorý robil na Plukovní ošetřovně (PLOŠ). Volal sa Peter Kaščák a bol z Košíc. Mišovi Kačákovi nebol rodina. Vyštudovaný klavirista. Zašiel som za ním. Bol to výzorom taký premúdrelý východniarsky intelektuál v smiešnom bielom plášti, ktorý mu vonkoncom nesedel. Ale po desiatich minútach rozhovoru zo mňa razom opadli všetky predsudky a bolo to vybavené. Keď sme sa konečne dostali ku klavíru na PDA, už nebolo o čom. No a keď spustil jeho pesničku, ktorú mu otexoval Jožo Urban, boli sme svoji. Rovno tam, na pódiu, sme zložili našu prvú pesničku. Pamätám si dodnes aj jej melódiu a text som napísal takýto:
Nebudem dlho,
len sa ti položím k nohám
Nebudem dlho
len na pár hodín skonám
Potom taký mŕtvy
Odídem
A predsa rád
tak nevýslovne rád
chodím k tebe umierať
Ruke čo mávla
medzi prsty unikám
Len trocha blata
a spolu sme každý sám
A predsa rád,
tak nevýslovne rád
chodím k tebe umierať…
Bola to mocná vec, pridal sak nám aj jeden ďalší chalan, už ani neviem odkiaľ, ktorý spieval druhý hlas. Vedľa klavíra stála fľaša borovičky a ten pocit kreatívnej slobody v zelenej pakárni bol neuveriteľný.
Raz mal však deveťáka (dozorného útvaru) obávaný major Richter. Hrali sme na pódiu, keď sa zrazu rozškľabili dvere a v nich stál on! Moja nočná mora. Strácal som dych a pomaly som sa zosúval na stoličke.
– Vojáci! Co tady kurva dělátě?!
Pomyslel som si, že to je koniec s našou hudbou, s našimi plánmi, možno aj so životmi. Ale potom som zostal v šoku. Peter sa postavil a usmial sa na neho:
– Náčelníku, něco si tady cvičíme na ASUT. (To bola tzv. „Armádní soutěž umělecké tvorivosti“.)
Richter ho spoznal.
– Á, to jste vy! Tak to je v pořádku. Pak se u vás zastavím.
Peter mu predpisovo zasalutoval a major Richter odišiel. Pomaly sa mi vracal dych a neveriaco som pozeral na Petra.
– No čo pozeráš, Písmo, major predsa potrebuje občas také malé veselé tabletky...
(pokračovanie)
kresba vtedajší môj kolega pisár Marcel Vanek