Som zástancom názoru, že keď je človek už natoľko napadnutý chorobou, má len obrovské bolesti, ale je pri vedomí, nie je žiadna nádej na jeho uzdravenie, tak má právo rozhodnúť sa o eutanázii. Teda súhlasí s tým, aby bol jeho život umelo ukončený. Ani jeho existencia už nebude na seba viazať nepretržitú opateru viacerých ľudí, smútok bezmocných príbuzných a priateľov.
Rozhodnutie o dobrovoľnom ukončení vlastného života nie je v súlade s kresťanskou vierou. Nie je v súlade ani s nádejou, že sa možno časom nájde liek na chorobu. Eutanázia je krajným riešením, ktoré však prinesie úľavu nielen chorému človeku, rodine, ale aj jeho okoliu. V spomienkach predsa len človek zostáva v tom lepšom svetle.
Je ale na škodu to, že nie je schválená eutanázia politikov, podnikajúcich s ľudskou dôverou, ktorí sa na dlhé roky zabetónovali v politickom systéme v presvedčení, že ich činnosť prospieva občanom krajiny. Neprospieva. Ich činnosť prospieva len ich kontám a škodí rozvoju spoločnosti (samozrejme, česť výnimkám, ktoré už pomaly ani nejestvujú).
Eutanáziu politikov by mohli vyriešiť voľby ktoré však nič neriešia v skorumpovanom systéme, kde sa hoci navonok vedie „politický boj“, ale nakoniec aj tak „ruka ruku umýva“. Lebo každému človeku je bližší osobný prospech, než akási chiméra zdravého štátu, v ktorom
nefunguje iba eutanázia svedomia.
.:.
Anton Pižurný
2. september 2017