Človeku po uchopení knihy v ružovej obálke napadne hneď „ženský román“ – alebo pesnička Hammela „Čas malín“. Som rád, že tretia kniha prozaičky (Tiene babieho leta – 2016, Kľukatenie – 2017) z Lučenca tieto atribúty celkom nespĺňa.
V novielke ide v podstate o denníkový opis plavby životom mladej ženy od vysokoškolských štúdií cez priesečník niekoľkých lások po možné ukotvenie sa.
Opis dobových reálií a fungovanie spoločnosti je pomerne verný. V jednej chvíli som sa dokonca prichytil, že niektoré pasáže mi dokonca pripomínajú tvorbu Vladimíra Párala.
🙂
V sivosivej realite socialistického Československa sa hlavná hrdinka novely Ida tmolí životom cez rôzne profesie a vzťahy. Nie je ťažké domyslieť si, že mnohé deje majú autobiografický charakter.
Nuž, je to celkom príjemné čítanie, povedal by som som dokonca, že je to próza, ako by asi písala Saganová, keby žila u nás v tej dobe. 🙂 Ale vážne: – Osobne sa mi najviac na rukopise páči, že mu nechýba humor a nadhľad.
Autorka prozaický text doplnila aj vlastnými básňami, ktoré vznikali v tom čase. Nepôsobia rušivo, ale skôr naopak, jemne dokresľujú text.
Záverečné riadky o vtedajšej oficiálne literárnej „Dielni Nového slova mladých“ mi pripomenuli viaceré mená vtedajšej „liahne Vojtecha Mihálika“, ktorý viedol časť poetickú, časť prozaickú kormidlovala vtedy Oľga Feldeková. A pripomenuli mi, že by možno už naozaj konečne o tejto literárnej prílohe týždenníka Komunistickej strany niekto mohol napísať aj niečo viac.
Mne sa „Maliny“ celkom páčili, dynamický text sa dobre a ľahko čítal. Určite to bol lepší pocit, aký mávam pri niektorých dielach tzv. „ženskej literatúry“.
.:.
Anton Pižurný